Original subtitles

Bol to krásny deň,

prvý májový.

Bolo to pred 5 rokmi.

Zišli sme sa na tejto pláži, aby sme sa rozlúčili s Yourim.

Nespal si?

Vyrážal na niekoľkomesačnú cestu na bicykli,

ktorá ho mala zaviesť až do Istanbulu v Turecku.

Bola to radostná,

dojemná chvíľa.

Dnes už tú radosť necítime.

Môj najstarší syn Youri pred rokom zomrel.

A nápad zopakovať si túto cestu na bicykli

sme s Philippom dostali takmer okamžite.

Zopakovať si cestu až do Istanbulu.

Ísť v jeho stopách a, ktovie,

možno ho náhodou niekde zazriem

a začujem to „Čau, oci!“, čo mi tak chýba.

Je skvelé,

že do toho ide Philippe s ním.

Je to krásny dôkaz priateľstva.

Youri si tú cestu zamiloval.

Napísal o nej knihu.

A je to krásne,

že idú podľa tej knihy

a uvidia tú krajinu.

Tá kniha bude naša biblia, náš cestovný plán.

Už teraz je krásna.

- Páči sa mi. - A ty a ten pes?

Náš podnik má v sebe niečo trochu zúfalé.

Philippe už nie je najmladší a ja mám nadváhu.

Haló!

Ideme do toho, spája nás 20-ročné priateľstvo

a záľuba vo fyzických výzvach.

Nikdy sme spolu nešportovali.

- Nikdy sme nešportovali. - Vôbec.

- Ale spolu sme sa postili. - To nám išlo.

To nám išlo.

Ako viete, Youri bol klaun.

Počas cesty vystupoval v školách, na ulici,

a my ho chceme napodobniť.

Philippe, poď sem pešo.

Neukazuj všetko hneď na začiatku.

Teraz budete svedkami nášho odchodu.

Citlivé povahy, nepozerať.

- Kaskadérske kúsky si robíme sami. - Bez dablérov.

Nemáme dablérov.

Sú to takí naši Thomasovia Pesquetovci. Kde je kapsula?

Tak poďme na to.

- No... - Ideme sa rozlúčiť.

Tak čaute! Majte sa!

Poďme!

Majte sa!

Dovidenia!

Vidíme sa na Vianoce!

Dáme si tie preteky?

Čo?

- Dáme si tie preteky? - Dobre.

Sám si to chcel!

Nepovedali sme si, pokiaľ.

Bolo to sem. Vyhral som!

4,5 kilometra.

No vidíš.

Aký si krásny, môj psík.

- Áno, môj psík! - Buď šťastný!

Poď!

Bež!

Kámo, strašne ma to bolí.

Strašne ma to bolí!

- Nezastavuj sa, poď! - Ja už nevládzem.

Mohli by sme spraviť balet.

Balet boľavých rití.

Dostal som mušku do oka. Zastav.

Trochu som ti tam kvapol.

- Je to v pohode? - Áno, v pohode.

Už ju nevidím.

NA BICYKLI!

Poď, psíček.

Páni.

Do riti.

Dáme si kávičku?

Poďme.

- Kávu, čaj. - Jasné.

Croissanty, raňajky.

- Toto je malé. - Čo?

Nie je to pre veľkých chlapov.

Kúpil som nejaké veci. Neviem, ako to funguje.

To sa pýtaš mňa?

- Je to pekné. - Áno.

Toto ide sem.

A je to.

To sa to zošróbuje. Áno.

Milióny rokov kempovania. Mám to v krvi.

Nevadí, že ti fajčím pri tej bombe?

Len sa pýtam...

Ideš?

Už idem.

Zostaň, môj psík.

- Myslíš, že môžeme vojsť? - Poď.

Zostaň, Lucky.

- Je zatvorené. - Hej.

Vieš, kostoly ma hneď upokoja.

Mňa upokoja.

Ja neviem.

Je pekný.

Áno, s tou tapetou.

Tú tapetu do kaplnky chcela asi farárova žena.

- Či? - Kňaz nemá ženu.

Kňaz nemá ženu.

To bol vtip.

Obraz Krista veľmi upokojujúci nie je.

Čo?

- Obraz ukrižovaného Krista. - No veď.

Mária je upokojujúca.

Presne to som chcel povedať.

Z celej tej partie mám najradšej Máriu,

lebo mi kladie ruku na plece.

Mám jeden vtip.

Mária oznámi Jozefovi,

že je tehotná.

Vieš, s Máriou nikdy...

Mária oznámi Jozefovi, že je tehotná.

A on na to: „Čože?“

„ČOŽE?“

- Počkaj. - Čo?

Čože?

Odpusť, Pane.

- Ospravedlňujeme sa. - Robíme si srandu.

Ale okrem vtipov chápem tú myšlienku rozjímania.

Je to ako meditácia,

ako rozhovor, ktorý pokračuje.

Je to miesto, kam chodia ľudia,

ktorí veria v niečo, v život potom.

V niečo potom.

Ale teba nezaujíma život potom.

Teba zaujíma život predtým.

No nie.

Alebo život potom, áno.

Ak tam môžem znovu stretnúť Youriho.

- To je na hovno. - Nemali by sme si robiť srandu.

Chce nám niečo povedať.

Jediná možnosť, ako znovu stretnúť Youriho, je smrť.

- Čože? - Moja jediná možnosť,

moja jediná nádej, ako znovu stretnúť Youriho,

je v smrti, nie v živote.

Mýliš sa.

- Pozor, čierna mačka. - Pozor.

Neverím na túto kliatbu.

Čierna mačka nikdy neveští nič dobré.

- Do riti. - Pozor.

- Prešiel si tesne. - Práve sme sa o tom bavili.

Presne tak,

čierne mačky privolávajú katastrofu.

Keď Youri zomrel, všetko bolo znamenie.

Všetko bolo nejaký zásah.

- Motýľ, vták. - Hej.

- Všade som videl Y. - Veď všetko vyzerá ako Y, pozri.

Toto tu je dvojité Y.

Vlastne si robíme hniezda

pre naše znamenia.

Teda, znamenia...

existujú alebo nie. Pripravujeme im hniezda,

a ak sa začneme na všetko pozerať,

všade vidíme znamenia od Youriho.

Aj ja všade vidím Y.

A všade ho vidím a všade ho počujem.

Preto sme tu.

Zmizni! Zmizni!

Pozor všetci!

Zmizni!

A...

Zmizni!

Philippe zmizol.

Philippe zmizol.

Philippe v Loire, v stromoch?

Neviem.

Kde je Philippe?

Neviem.

Neviem, kde je Philippe.

Philippe!

Môj Bože.

Philippe zmizol.

- Hej! - Hej!

Hej!

Philippe!

Kde budem zajtra

na cestách - Philippe!

Na bicykli.

Počkaj na mňa!

Počkaj na mňa!

Skúsime tú pláž tamto?

- Ten výbežok tam? - Tú malú.

- Pred nami? - Hej.

- A čo je tam vzadu? - Pláž.

Ako na tej fotke.

- Tak ideme. - Poďme.

Je to tu, Matthias.

Hej, je to tu.

Je to presne tu.

Vľavo máš ten strom,

a tamtú malú húštinu.

A hore tú dedinu.

Pozri. Nie?

A tú plochu, ten násyp, tu je.

Áno.

Tam, kde sú tie lode.

Určite, poznávam to podľa tej skupinky stromov.

- Kýva nám. - Hej.

Urobím fotku.

- Zaujmi tú pozíciu... - Tú istú?

- Youriho pozíciu. - Pozri sa tam, nakloň sa.

A zakývaj.

Hej, super.

Pozri sa na mňa.

Youri!

- Keď myslím na svoju mamu... - Mŕtvi sú tu pre nás.

Môj otec je mi k dispozícii odkedy zomrel.

To je to, čo hovoríš.

My dávame pozor na nich, oni na nás.

Stále.

Môj otec zomrel príliš skoro na to, aby...

- Koľko si mal rokov? - 42.

Chýbal mi...

chýbalo mi 5 alebo 10 rokov.

Okolo päťdesiatky by som bol zhovievavejší ako v štyridsiatke.

V štyridsiatke som bol v plnom prúde.

Išiel mi na nervy, sral ma viac než čokoľvek iné.

Nemal som sa čoho chytiť.

Poviem niečo hrozné,

ale strašne mi chýbal pri...

pri Youriho smrti.

Ten pocit...

Ich smútok by som asi nezniesol. Ale...

chcel by som mať niekoho, kto by ma vzal za ruku,

kto by mi povedal, ako to prežiť, vieš.

Nakoniec si s tým sám.

Oni to nezažili, nestratili dieťa.

Ja som jediný, kto to objavuje.

Chcel by si, aby ti otec povedal: „To bude dobré, synu“?

Áno.

- Presne tak. - Tomu rozumiem.

Tá myšlienka, naozaj,

- že sa to dá prekonať. - Neboj sa.

A navyše,

hovorím ti to, ale som si istý, že hlavne moja mama

by ma svojím smútkom zožrala.

Otec, to neviem.

Bol zdržanlivejší.

Ale on by ma...

Zároveň by to boli rodičia.

„To bude dobré, chlapče.“

- Presne to hovorím. - „To bude dobré, chlapče.“

Vieš, presne to.

Útechy sa mi dostalo od priateľov.

Ale nedostal som ju

od vyššej autority, od niečoho...

Niečoho, čo chráni.

Nado mnou sú rodičia.

Úplne ti rozumiem.

Pozri, tu to je.

Škola, kde Youri prvýkrát vystupoval.

Haló, deti!

Dobrý deň!

Dobrý deň, Stéphane. Tu Matthias.

Sme pred dverami.

- Dobrý deň! - Dobrý deň.

- Teší ma, vitajte v Jougne. - Ďakujeme.

Je to veľké.

Aha, jasné.

V pohode?

Trochu sa bojím,

ale inak v pohode.

Ďakujem.

Neviem, či som smutný, alebo...

šťastný, že som tu.

- Je v tom niečo... - Ja viem.

Ja viem, ale...

Nevieme, či máme byť veselí alebo nešťastní.

- Buďme veselí. - Áno.

Buďme veselí.

Ak si musíme vybrať.

Ak si môžeme vybrať, buďme veselí.

Takže dobrý deň!

Najprv dobrý deň!

Najprv dobrý deň.

Philippe.

- Philippe. - Dobrý deň!

DOBRÝ DEŇ, PHILIPPE!

A ja som Matthias.

Matthias.

DOBRÝ DEŇ, MATTHIAS.

Sme na ceste na bicykloch,

- až do Turecka. - Páni!

Budeme vystupovať na všetkých miestach, ktoré stretneme.

Sme klauni začiatočníci.

- Nie sme profíci. - Sme klaunskí prváci.

Je to, akoby sme boli v prvej triede klaunov.

Nie je to ľahké.

- Pozor. - Trochu sa bojíme.

Pozor, začíname.

Pozor, kúzlo.

- Hej! - Hej!

- To sú moje nohy. - Pozor...

Pozri.

Ó!

Ó!

Kúzlo!

Kúzlo!

Poď, môj psík.

- Bolo to fajn, nie? - Čo?

Bolo to fajn, nie?

Hej, hej!

Či je to ťažšie, než som si myslel,

táto cesta?

Aby som bol úprimný, stále sa mi chce revať.

Myslel som, že bicyklovanie bude ťažké,

že tá bolesť uberie z utrpenia.

Ale zisťujem, že nie.

Čo je pre teba ťažké?

Vidieť mňa alebo...

- Neviem. - Opakovať tú cestu?

Opakovať tú cestu, myslieť na Youriho, to všetko.

Dostal som ten nápad zopakovať Youriho cestu,

ale istým spôsobom, aby...

aby som ho nechal žiť ďalej.

Každá etapa je pre mňa...

Preto sme tu.

Je to veľmi dojemné a zároveň

mi každá etapa pripomína, že je mŕtvy.

Hovoril som ti o Robertovi z Créteil?

Keď som mal 12 rokov,

rozhodli sme sa, že si pôjdeme zahrať bejzbal do rekreačného areálu.

V momente, keď sme začali, prišli dvaja chalani

na mopede a pýtali si pálku, rukavicu, loptičku...

Skrátka, prišli nás okradnúť.

Hovorím kamošovi Robertovi, aby im všetko dal.

Bol som malý meštiacky chlapec,

nechcel som, aby ma znetvorili nejakí agresívni chlapi.

A on mi povie nie.

„Nie, ja im to nedám.“

„Vieš, koľko to stojí?“

On sa nebál, hoci bol o polovicu menší ako ja.

A ja som utiekol.

Doslova som zdrhol.

A vtedy som si povedal: „Neutečiem.“

Zvláštne,

ale chcem ti povedať, že som tu pre teba.

Som tu pre teba, opri sa o mňa.

Nie. Sme tu jeden pre druhého.

Táto cesta je spoločná.

Nemôžeš povedať, že si tu pre mňa.

Sme tu jeden pre druhého. Aj ja som tu pre teba.

Predstav si ma tu samého ako idiota,

celý deň na bicykli.

Takto to má zmysel, rozumieš?

Presne preto som sem prišiel.

Nemám veľa priateľov.

Mám pocit, že niečo zdieľať,

je už samo o sebe obrovské.

A zdieľať takúto cestu...

Namiesto chudnutia som pribral 10 kíl.

Zo stresu sa priberá.

Nie, dietológ mi povedal:

„Priberáte, lebo nedávate von svoje emócie.“

A ja na to: „Ale veď stále plačem.“

On: „Musíte plakať 10-krát viac.“

Poď, ideme chudnúť, dáme si slznú kúru.

- Dobre. - A potom budeme mať tehličky?

Môžem mať brucho ako Ronaldo?

Mám pocit, že nie.

Ideme spať?

- Ideme spať? - Počkaj chvíľu.

Lucky, mohol by si aspoň upratať.

Ak je priateľ, mohol by sa podieľať na domácich prácach.

Vylíže taniere.

Vieš, je to šialené...

Čo?

Už bez teba neviem spať.

- Idem. - Sme ako starý manželský pár.

Som hneď vedľa.

- Čo? - Prečítam ti rozprávku.

Zobúdzajte sa na brehu Rýna!

Rýchlo, už idú.

Nikdy nás nechytia.

Karavan je fajn.

Zastavujú kvôli nám.

Dobrý deň!

Je to OK?

Môžeme ich dať sem?

Šliapeme ako šialení.

- Zastavuješ každých 150 metrov. - Nie.

Zastavujem každých 20 km.

Dnes sme prešli 5 kilometrov.

A ty mi hovoríš o cyklotrase.

Toto je trasa na stavanie hradov z piesku.

Tú cestu som neplánoval.

- Rozumiem. - Objavujem ju s tebou.

Nie som za to zodpovedný.

Nikto nás nikde nečaká.

Ja viem bicyklovať. Ale toto je mäkké.

To je niečo iné.

- Ale ja... - Ty máš 39 rýchlostí, ja mám 14.

Ja mám 60 rokov, ty 55.

Máš šialený bicykel.

Mám pocit, že som v Landes.

Rozumieš? Čo to je?

Je to cesta? Je to označené?

Budeme sa musieť znova hodiť do vody.

Nie, nie. Prejdeš to.

Rozbehni sa a prejdeš to.

Mám sa rozbehnúť?

Pozri, aj pes to prejde. Poď!

Pes to prejde.

Poď.

Poď, pohni sa!

No, nejde to!

Dôkaz!

Môžeš dať nohu do vody.

No dobre, počkaj.

Ten je vtipný.

- Nezostávaj tam. - Poď!

Kurva! Nie, choď preč!

Poď, môj psík!

Toto sa mi páči.

- Dokážeš to? - Je to krásne.

Jedno koleso.

Dokážeš vyliezť hore?

- Samozrejme. - Alebo sa bojíš výšok?

Nemôže tu byť pes?

To nie je pes, to je priateľ.

- Môže zostať tu. - Ďakujem, pane.

- Tak, Lucky... - Zostaneš tu.

Tvoj večer bude nudnejší, ako si čakal.

- Rýchlo sa vrátime. - Prinesieme ti klobásky.

Zatiaľ.

Je to smutné.

Táto ma trochu desí, ale kolotoče milujem.

- Ty si zo severu. - Pre teba sú to púte.

Najmä to stavanie.

Bolo prázdne námestie,

a zrazu z neho urobili

rozprávkový svet.

- Nie sme veľmi dobrí. - Mierim na hviezdy.

Skús trafiť tie ružové.

Ďakujem pekne.

Dovidenia. Pre vás.

Pre vás.

Ako malý som miloval lietadielka, kde si vzlietal.

Mne vždy niekto vyfúkol miesto.

Keď som bol malý, vždy sa našlo rýchlejšie dieťa ako ja.

Najprv ideme do strašidelného zámku.

- Dúfam, že sa nebudem báť. - Rád kričím.

Ja tiež.

Na zdravie.

Tu sme už boli.

Nie. Už si opitý.

Človek z toho dostane chuť na pivo s priateľmi.

Aká vydarená svadobná cesta!

- Doľava. - OK.

Dávaj pozor, prešiel si na červenú.

Doprava, nie?

- Áno. - „Kiss & Ride“!

Tu to je. Náš autobus je tu.

Do Viedne, áno.

- Viedeň. - Veď ti to hovorím.

OK, Viedeň.

Daj mi prilbu.

Chceš si ju nechať?

- Nenecháme Luckyho v batožinovom priestore. - Poď!

Koľko... Zostáva už len 8 hodín 40.

Takouto rýchlosťou tam budeme hneď.

Kde je minibar? Dôjdu nám zásoby.

V druhom vagóne.

Musíme si tento autobus obzrieť.

- Ideme nakupovať. - Ešte sme ho nevideli.

Dvere sú otvorené, poď.

- Nepočítaj hodiny. - Nie.

Prídeme zajtra ráno.

Máme jeden deň a jednu noc.

Nepočítam hodiny, ale minúty.

Radšej by si šliapal na bicykli?

Ak chceš počuť pravdu, tak áno.

Prekvapivo.

To ty si chcel, aby sme išli autobusom.

Ja viem.

A ľutujem to.

Bolo by vtipné vyraziť na diaľnicu na bicykli.

Rozviažeme ich a ten chlap odíde.

A my ostaneme pripútaní, aby...

A on by nás ťahal.

- Ani nie. - Ako dvaja čierni pasažieri.

Možno strach z rakoviny.

Ja sa smrti nebojím.

Bojím sa, že umriem svojim deťom.

Čoho sa môžeš báť? Máme to rovnaké.

Už je neskoro báť sa smrti.

Sme na ceste.

Sme v autobuse.

Nechcel by som, aby moje deti boli z toho nešťastné.

To je všetko.

Ale tomu...

- Tomu nezabrániš. - Nie.

Či zomrieš teraz, alebo o 20 rokov.

O 20 rokov

to už nie je to isté.

V tomto máš pravdu, možno by som mal prestať fajčiť.

Mal by som získať čas.

Ak majú moje deti 12 a 15,

nie je to to isté, ako keď budú mať 32 a...

Ale to je to, čo som hovoril.

Otca, matku,

potrebujeme stále.

Pozri sa na rozhovory, ktoré máš so svojím 85-ročným otcom...

Súhlasím.

Sú užitočné. Pomáhajú ti...

Ale aj on, myslím si, že je to ako uzavrieť cyklus.

Môj otec, ktorý je teraz mojím otcom, sa stáva mojím synom.

Tu nám čas doprial čas.

Pri jeho poslednom výdychu budem pri ňom, aby som ho objal.

Tak ako ja, ako dieťa, som chcel jeho objatie.

Kurva! Čo sa to deje v Rakúsku?

Asi som alergický na nejaký strom.

- Ahoj! - Ahoj!

- Matthias. - Adriana.

Philippe.

Hovoríte po anglicky?

Nemecky.

Jesť.

Kuchyňa.

Jesť.

Nejesť.

Čože?

Dobre.

- Nemá rada omrvinky... - Na koberci.

Na koberci.

Áno!

Smejeme sa, lebo ten preklad je vtipný.

OK.

Chladnička.

Tu, moje.

Adriana.

Tu, Adriana. Tu...

Airbnb.

My.

Samozrejme.

- To nie je naše... - Áno.

Nie, nie, nie... Áno.

Dobre.

Čisto.

Áno.

Áno?

Áno, ale hovorí sa...

Áno, áno, áno.

Bože, desí ma.

Jedna posteľ.

Áno, dvere.

- Áno. - Áno.

Polootvorené.

Plávať?

Plávať?

OK.

Tu!

Krásne.

Trochu ako na vojne, ale je nám dobre.

Dobrý večer!

Nie, ďakujem, raňajky nechceme.

Ale je milá.

Áno, prichádzame.

Koniec!

Neviem sa odtiaľto dostať.

Čo?

V sprche som nepribral.

Nie, v sprche si nepribral.

Umyl si sa mydlom na priberanie!

- Ako si sa tam dostal? - Neviem.

Ale dostal som sa tam dobre.

Také niečo neexistuje.

- Tlač. - Nebudem tlačiť.

Do riti!

No vidíš.

- Ty si fakt blbec. - Takto je to ľahšie.

Bolo komplikované sprchovať sa.

Áno, koniec!

Desí ma.

Je zároveň zlatá aj desivá.

- Neviem... - „Polootvorené“.

Som rozpoltený, polootvorený.

Polootvorený a trest.

Koniec.

- Nie, ale... - Boli sme...

Prepáčte, prepáčte.

Obe strany?

Bojím sa jej, je za dverami.

Je to strašne desivé.

- Choď! - Prepáčte.

Panebože.

Je mi to tak ľúto.

Nie, ale nie!

Ale nie!

Zle som sa oprel.

Môj syn Youri

bol u vás pred piatimi rokmi.

Pamätáte sa?

Nie.

Nie?

OK.

Nie.

Pozri sa na ten Dunaj.

To je Dunaj?

Aj druhá strana je pekná.

V čase Youriho smrti

som sa nechcel cítiť vinný, nechcel som hľadať vinníka.

Nechcel som hovoriť: „Je to chyba toho, tamtoho, liekov.“

„Je to chyba jeho poslednej lásky.“

Absolútne som nechcel...

hádzať vinu.

Bola to moja vlastná otcovská vina.

Ale nie.

Nechcel som, aby tam bola akákoľvek vina.

Ale to je nemožné.

Je to ako hľadať

dielik puzzle s bohviekoľkými kúskami.

Odišiel s posledným dielikom.

Nikdy to nezložíme.

Ale vy ste boli dobrí rodičia.

S tým to nemá nič spoločné.

Jeho zrútenie, to, čo vedie dieťa k samovražde,

nemá nič spoločné s tým, že ste boli dobrí...

Neviem, ako to povedať.

Zrútenie, to je niekde inde. Ale ty už nemôžeš...

Nesmieš hľadať ten dielik puzzle.

Zakazujem ti cítiť sa vinný.

- Takto to nefunguje. - Ja viem.

Aj ja som si to zakazoval.

Ale v skutočnosti nemôžeš.

Nemôžeš si pomôcť, zožiera ťa to.

Je to niečo...

A pritom, Boh vie, že...

Ja viem, môj starý.

Ale zakazujem ti to.

Zakazujem ti tam ísť, dočerta.

Nechcem

umrieť triezvy.

Na Ballantine's.

Máme viac fliaš alkoholu ako vody.

Ehm, to...

Ty si stráž svoju vodu, ja si strážim svoj alkohol.

To mi vydrží na celé dopoludnie.

Chcel by som, aby si tí, čo ma poznali, na mňa pamätali,

ale po nich sa na mňa zabudne.

Nemám žiadnu ambíciu zanechať stopu.

Dielo?

Stopu, dielo, to je preč.

- Naplnenie? - Nie.

Nejde to cez dielo?

Nie, naplnenie, to zistíš pri poslednom výdychu.

„Urobil som dobrú prácu.“

- Mŕtvica. - Robil som si srandu!

To by som chcel. To je naozaj...

Ja, ktorý som v živote celkom vtipný...

- Hm... - Ale áno.

Či budem mať, ako hovorí Reggiani,

silu urobiť poslednú slovnú hračku, vtip?

Budem predstierať, že umieram?

Celá rodina je tam

a ty spravíš...

Všetci plačú a ty: „Hej!“

Čo?

Často zomrieš, keď si ľudia odídu von zapáliť.

V paliatívnej starostlivosti hovoria, že nikto neverí vo vlastnú smrť.

Až do konca si nemyslíš, že zomrieš.

Aj keď máš pred sebou kňaza,

ktorý hovorí „poďme“,

ty si povieš: „Nie! To nie som ja.“

S tou vecou, tam...

„Čo to povedal? Nič nerozumiem.“

„Je to zle nastavené.“

„Do riti, už tu hrá hudba.“

Robím si srandu!

Smejeme sa, ale raz to príde aj na nás.

No veď.

Youriho si mal v 28 rokoch?

To je mladý vek. Teraz, keď si to tak uvedomujem, v 28 rokoch,

ja som nebol...

ako sa to povie, nebol som...

- Ani ja. - Hľadám to slovo.

„Zrovnaný.“ - Nebol som usadený.

V 28 rokoch som myslel len na fajčenie trávy.

Našťastie som vtedy nespal so ženami.

28 rokov, to je málo.

Toto je pitná voda,

ale môj starý otec to robil takto.

Bolo tam niečo takéto a robil pri tom veľký hluk.

To je na tom to dobré.

Mal veľmi mladú pleť.

- Toto si musíš dať urobiť v Turecku. - Čo?

Byť za Turka.

Byť za Turka?

Ukáž, ako to vyzerá.

Vyzerajú dobre.

Na také fúzy nemám materiál.

Ale áno.

Netreba toho veľa.

Urobí ti pekný, dobre nalakovaný účes.

Hlavne ten účes.

Počúvaj, dám si to spraviť.

Uvidíme, ako budem vyzerať s fúkanou.

- Chcel by som ísť tam. - Kam?

K soche Jurija Gagarina.

Musíme tam ísť.

- Ale kde to je? - Neviem.

Počuješ to cr-cr?

- Áno. - Ako stará gramofónová platňa.

Počúvaj. Stará praskajúca platňa.

Počujem.

To je pravda, kurva.

Položíme ihlu.

Položíš nohu, hlavu, takto.

Je tam taký malý moment.

Keď si hovoril o cyklotrase, predstavoval som si niečo rovné.

- Čo? - Som hlúpy.

Čo?

Keď si hovoril o cyklotrase,

predstavoval som si rovnú cestu, ktorá vedie cez Európu.

Chápem, že to nie je možné, ale ona a ja,

takto si rozumieť nebudeme.

Nepovedal som ti: „Je to rovina až do Turecka.“

- Je to vtipné. - Teraz mi napadlo...

Na konci života by som si chcel

môcť povedať, a aby to povedali aj iní,

že som bol dobrý človek.

A pýtam sa sám seba, čo je to vlastne dobrý človek.

Kde je to dobro?

Je možné byť dobrým človekom?

Uspokojiť všetkých okolo seba

a vo svete?

Nebyť škodcom?

Nie som si istý.

Ako nejaká túžba po odpustení.

- Niečo také. - Hovorím o dobrom človeku,

ale čo je to byť dobrým otcom,

dobrým mužom pre svoje deti, pre svoju ženu,

dobrým človekom?

Bol Ježiš dobrý človek?

To je moja otázka.

Či prechádzať sa v sandáloch...

Ja si myslím, že som sa zlepšil.

- To je zmysel života. - Robiť veci stále lepšie.

Stále lepšie.

Byť dobrým človekom znamená snažiť sa ním stať.

Až do poslednej minúty sa snažme zlepšovať.

To je byť dobrým človekom.

Nie povedať si „som úžasný“,

ale: „Mám ešte toľko vecí, na ktorých musím pracovať“

„a zomriem bez toho, aby som to dokončil.“

„Ale posunul som sa.“

Veľmi som sa nezamýšľal nad tým, aký je zmysel života.

Až doteraz.

Nie.

Žil som, a to bolo už samo o sebe veľa.

A teraz, Youriho smrť, to prináša.

Prináša to takú absurditu. Vlastne si...

A navyše, nemôžeš tomu dať zmysel.

Nemôžeš hľadať zmysel, takže nakoniec...

- To je Matyášov kostol. - Aha, fakt.

Volá sa po mne.

Je to krásne.

Všetko pre Boha, ale je to krásne.

Je to pre svätého Matyáša.

Budapešť.

- Chcem fotku so svojím psom. - Dobre.

Trasiľavý psík.

Zatiaľ, starý.

Zatiaľ.

Očakávaš niečo od tejto cesty?

Sám sa to pýtam.

Úprimne, aj ja si kladiem tú otázku.

Okrem toho, že ťa sprevádzam.

Ja niečo dúfam.

Je to „čakať“, áno.

Upokojenie.

Rozumiem.

Upokojenie vďaka dokončeniu,

že som prešiel celú cestu,

celú.

Ale myslíš, že na konci budeš aspoň trochu utešený?

Je niečo, čo...

sa začína stávať

niečím ako útecha?

„Zmieriť sa s touto drámou

- „a urobiť z nej niečo iné“? - Nie.

Nie, nemôžem sa s tým zmieriť.

Ako si povedal,

tlačí nás Youri k tomu, aby sme to urobili?

Čo ma núti stať sa?

Práve sme hovorili o dobrom človeku.

Som lepší človek od jeho smrti. Je hrozné to povedať.

Je to hrozné, ale je to pravda.

Moje srdce sa otvorilo.

Myslím a žijem inak.

Zrazu sa všetko zmenilo.

Táto cesta prináša...

prináša už teraz veľa...

veľa slobody...

ako by som to povedal? Chcel som povedať „radosti“.

Prináša vzduch, dych.

Potom, rovnako ako ty, predpokladám,

každý deň hovorím Yourimu:

„Kámo, pozri sa na svojho starého otca a jeho kamaráta,

„a na starého psa.

„Hľadáme ťa,

„vzdávame ti hold.“ Hovorím mu to.

Na bicykli mu o tom hovorím.

„Tvoj spôsob odchodu nás sere, ale dal si nám lekciu.“

Áno, láska,

tu Doudou. Chcel som ti dať vedieť, ako sa máme.

Počúvaj, sme v...

v Matyášovom chráme, taký veľký kostol

v Budapešti.

Čo ti ešte povedať?

Je to celkom dobrá skúška.

Chýbajú mi deti, ale nemôžem povedať Matthiasovi,

že ich chcem vidieť, keď on už svojho syna nikdy neuvidí.

Takže je to komplikované.

Je to únavné, ale ide to.

Postupujeme.

Myslím, že Matthias je... môžem povedať „šťastný“?

Matthias je...

Proste ide ďalej.

Tak, ozvi sa mi, keď budeš mať čas.

Ahoj, láska.

- Je to vynikajúce. - Nevieš, o čo prichádzaš.

To ty nevieš.

Ja veľmi dobre viem, o čo prichádzam.

- Ochutnaj to. - To je cukor.

Z tohto sa chudne.

Robí ti to diery do žalúdka.

- Toto... - A toto robí žalúdok.

Toto ti nafúkne žalúdok. Už tam nie sú diery.

Potrebovali by sme zmiešaný žalúdok.

Tvoj a môj.

- Tvoj musí byť dobre chránený. - Áno.

- Môžeš si dať pálenku. - To robí diery.

Výsledok je rovnaký. Skapeme.

Toto je mŕtvica.

- Toto je cukrovka a potom mŕtvica. - Najprv ti amputujú nohu,

potom dostaneš mŕtvicu na vozíku.

Ja zomriem hneď.

Sme blízko Draculovho hradu.

To je ale robota! Musel vysať veľa krvi, aby si toto mohol dovoliť.

Predáva ampulky s krvou?

Pozrieme sa a ideme preč.

Arpasu de Jos?

Stále rovno.

Myslím, že je to jasné.

Ďakujem!

Dovidenia!

- Do riti, zase psi? - Zase.

Rumunsko je jedna veľká chovná stanica,

to ti poviem.

Drž hubu!

Zavri si tú hubu!

- To je chov divých psov. - Vypúšťajú ich po stovkách.

Alebo je to rumunské privítanie.

Sú celkom priateľskí.

Vrátili sme sa na cestu do Brašova.

- Nie je to zlé. - Je to dobré. 96 km.

- Ideme ďalej, pokračujeme. - Poďme.

Ideme do centra mesta.

To je úplná haluz.

Úplná haluz.

Zaboč doprava!

Áno, snažím sa odtiaľto vypadnúť.

- Poď. - Vypadnúť z tejto cesty.

Tu pestujú polia toaletného papiera?

Tu to rastie.

Západ slnka je pekný.

Ale sme ďaleko od trafiky.

Je to pekné, ale...

Rozložíme si stan ďaleko od všetkého, s tromi psami...

Psy sú v pohode, sme mimo ich územia.

Matthias, sme v Rumunsku.

Nič proti Rumunom nemám, ale toto je divoký vidiek.

Toto nie je Angoulême a normandská krajina.

Nepovedal som, že budeme bývať v Airbnb.

Ani ja, že budem riskovať život.

Neriskuješ život.

Ale áno. To, že sa bojím, dokazuje, že riskujem život.

Po tom, ako ma skoro zrazilo auto.

Sú trochu rock'n'rolloví.

Stretneš trochu živšieho človeka a hneď máš záchvat.

Ten chlapík, čo ma skoro zrazil v stodvadsiatke?

Spriateľ sa s ním,

s tým trochu živším chlapíkom v stodvadsiatke.

Ja som skoro skapal!

Nie som tu, aby som riskoval život!

Ak to máš v piči, ja to kurva v piči nemám!

Ty to máš úplne v piči!

Do riti!

Upokoj ma.

Povedz mi: „Hej, Phil, bolo to nebezpečné.“

Povedz mi to!

- Áno, bolo to nebezpečné! - Hlavne preto, že si opitý.

Desíš ma.

Viac ako autá, čo idú stotridsiatkou!

Aj ty ma desíš, a neseriem ťa s tým.

Seriem ťa s tým, čo žerieš?

Desí ma to.

- Čo to má s tým spoločné? - Spevák Carlos na to zomrel!

Mňa neprejde auto.

Odkiaľ to vieš?

Nepoviem, že si sa prejedol,

ale že ťa prešiel nejaký blázon.

A ty povieš, že ma prešli, lebo som bol opitý?

Pekné priateľstvo!

Takto to o mne povieš?

Povieš to o mne?

„Ten chlap bol opitý, tak ho prešli.“

To auto išlo dvadsiatkou a ja som mu skrížil cestu v stotridsiatke?

Nie som debil!

Alkoholik nie je debil!

A priateľ nie je zradca.

Nejaký buzerant ho skoro zrazil na tom jeho posratom bicykli.

Bol opitý, lebo sa bál.

Lebo bol smutný!

Kemping nablízku.

Čo?

Našiel som kemping.

- OK, chvalabohu. - Nežiadam od teba veľa.

- Len byť v bezpečí. - Áno, dobre.

- Ospravedlňujem sa. - Ja tiež.

Bál som sa, takže...

- Aj ja som sa bál. - Preto sme kričali.

Hádame sa pre nič.

Sme len unavení, to je všetko.

- Červený bod s červeným bodom. - Dobre, takže takto.

Nebolo mi to jasné. Teraz už rozumiem.

Lepšie neskoro ako nikdy, ako hovorila moja mama.

Moja zosnulá, veľmi otravná mama.

Aj ja začínam byť otravný.

To je ten problém.

- Volá sa to... - Starnutie.

- Svojim vzorcom neunikneme. - Prší, pohnime si.

Zase ďalší psi.

- Pustil si mu telefón? - To sú videá pre psov.

On si naozaj myslí, že ten chlap v telke...

Má rád videá.

Predstav si, keby sme boli takíto pred obrazovkou.

Pozeráš telku a...

Moja teta, Marie-Louise,

pľula na svoju telku.

Keď videla nejakého pravičiara.

Občas sa pomýlila. „Och, to je komunista.“

A vyčistila obrazovku.

V tejto knihe sa Richard Brautigan dozvie o smrti kamarátky

a povie druhej kamarátke:

„Emócia, kvety ničoty.“

„Milujem ťa.“

Tak dobrú noc.

Príde mi to strašne krásne.

„Emócia, kvety ničoty. Milujem ťa.“

Paríž!

Parigi.

Môžeme ísť rýchlejšie? Hyjé!

Áno!

Dobrý deň!

Dobrý deň!

- Ste Francúzi? - Áno!

Lebo sme to videli.

A hľadáme miesto na kempovanie.

Žiadny problém.

Super!

Ďakujeme, Emil.

- Nevadí vám to? - Matthias.

- Laurent. - Teší ma.

- Odkiaľ idete? - Z Paríža.

- Teší ma. - Čau. Laurent.

Ideme z Montreuil.

Sme cyklisti.

Ja som z Normandie.

Nevadí vám, ak si tu rozložíme stan?

Máte tu celý dvor, miesta je dosť.

Robte si, čo chcete.

Dom vyhorel?

V posteli sa nemá fajčiť. To je základ.

- To je rana. - Vyhorel pred rokom a pol.

Nie je to ľahké, ale tak to je.

A ty,

si fotograf?

Normaňďan,

tu, v Rumunsku.

V zapadákove v Rumunsku.

- Normaňďan z Karpát. - Áno.

To si ty. Narazili sme na neho.

Mysleli sme na medvede, na vlkov, ale nie na Normaňďana z Karpát.

A vy, čo tu robíte?

Opakujeme...

cestu, ktorú absolvoval môj syn pred 5 rokmi.

Išiel z La Rochelle na bicykli

a došiel až do Turecka.

- Hm. - A vlastne...

pred rokom sa obesil.

A tak...

ako poctu, ako spôsob, ako prejsť jeho cestu,

myslieť na neho,

sme si vzali bicykle

a ideme do Istanbulu za Marzi.

To je posledná žena,

ktorej Youri povedal „milujem ťa“.

Nie je to smutná cesta, je to cesta, ktorá má...

ako to povedať...

V skutočnosti je to óda na život.

Už ho nenájdeme, ale oživujeme ho, nie?

Mám pocit, že to robíme, aby sme niečo našli...

aby sme vniesli život do smrti.

Ale ktovie, čo nájdeme na konci cesty.

Ale nie je to ľahké.

Čo robil v živote?

Klaun.

To bolo jeho povolanie?

Bol klaun a hudobník.

Hral na ulici.

Takže aj my...

Dali sme sa na klaunov.

Máme číslo so psom a kúzelnícke číslo.

Je indiskrétne sa pýtať,

prečo spáchal samovraždu, či nechal nejaký list?

Nie, nenechal žiadny list.

Bola to zhoda viacerých udalostí.

Neexistuje dôvod.

Samovražda je duševná choroba, ktorá zabíja.

- Hľadám dôvod. - Áno, ako otec.

Tu išlo o súbor dôvodov.

Potom to súvisí aj s detstvom, takže hľadáš aj tam.

- A môžeš sa cítiť vinný. - Samozrejme.

Kto nikdy nepomyslel na to, že si vezme život?

Pomyslíš na to, ale vieš, že to neurobíš.

Pomyslel si na to po tom požiari?

Nie, nie. Bol som veľmi smutný,

ale depresívne chvíle,

keď si na dne a chceš všetko poslať do čerta,

sa stávajú.

Nechceme zomrieť, ale už nechceme žiť to, čo žijeme.

To nie je spáchať ten čin.

Ale niektorí to nevyhnutne urobia.

Ale ako niečo, čo nie je racionálne.

Môj obľúbený herec Patrick Dewaere sa zabíjal 3 dni,

a po celý ten čas ukazoval,

že je v poriadku.

Všetko si naplánoval,

ako nejaké prechodné šialenstvo.

Problém je, že niektoré prechodné šialenstvá zabíjajú.

Samovražda zabíja.

Mal som prechodné šialenstvo trvajúce 2,5 mesiaca.

Ale nikdy som nepomyslel na samovraždu.

Mal som v sebe, ako hovorí Camus, nepremožiteľné leto.

Nechcel som sa zblázniť.

Nehľadajme dôvody, pretože žiadne neexistujú.

Je to ťažké pre tých, čo zostanú.

Najmä keď sa úlohy obrátia.

Keď to nie je v prirodzenom poriadku.

To dieťa má vidieť umierať teba.

Preto si myslím, že je to odvážne,

čo robíte.

Snažíme sa udržať život.

Celý tento rok som robil veľa vecí, aby...

aby som Youriho istým spôsobom udržal nažive.

Opakujeme cestu, nachádzame cesty,

fotky, ktoré urobil, rekonštruujeme to.

A teraz ideme za Marzi.

Je v tom niečo...

radostné. Radosť nachádzame na ceste.

- Presne tak. - Hm.

Dobrý deň.

Je to malé predstavenie.

Je tam.

Balón!

Kúzlo!

- Som pasažierom alkoholu. - OK.

Nie som pôžitkár.

Som zničený, úplne zničený.

Nie, si pôžitkár.

Nie, som živá mŕtvola.

Antonio DiLello.

Vtedy sme sa volali priezviskami.

No veď.

Prvýkrát robím niečo priateľské.

Je to prvýkrát, vieš.

Že robím niečo z priateľstva. Nemal som čas nad tým premýšľať.

Navrhol si mi túto cestu, povedal som áno.

Keby som mal čas nad tým premýšľať, povedal by som nie.

Ale nemal som čas a hovorím si...

Prvýkrát som naozaj priateľom,

vedome priateľom.

A zároveň, na čo to je?

Neviem, na čo...

na čo môže byť priateľ tam, kde si ty.

Nevedel som, že môžem byť priateľom,

že tu môžem byť,

uprostred Rumunska, medzi vlkmi,

s chlapíkom a hovoriť: „Ak chceš, bicyklujme.“

„Ak sa ti nechce, tak nie.“

„Ak chceš, aby sme česali psa, súhlasím.“

Je to prvýkrát...

Ó, panebože.

Vadí ti, ak sa priblížim?

Nie je to kvôli objatiu, ale aj tak.

Postavím sa za psa.

Strieľajú po nás.

Teraz po nás strieľajú.

Ten paradox, to je šialené.

Tvoje dieťa mi daruje jeden z najkrajších momentov v mojom živote, kurva.

To je ale šialený paradox.

To je ale niečo šialené.

Prepáč, môj starý.

Do riti.

Smeješ sa, čo.

Prosím ťa.

Počkaj.

Ideme preč.

Dobre, poď. Chcem tú fotku.

To, že plačem, neznamená, že...

Nie, ale usmej sa.

Usmejem sa, počkaj 3 minúty.

Navyše, keď sme mu dali meno,

samozrejme, mysleli sme na Gagarina.

Nie nadarmo sem prišiel.

No veď.

A jeho klaunské meno bolo Youri Margarine.

To je dobré.

Na to trebalo prísť.

No, starý...

Ideme?

Ahoj, Youri.

Čo budeme robiť, ideme na pláž?

Ideme si užiť Čierne more.

Na rozdiel od toho, čo si myslíme, nie je čierne.

Ale áno, je tmavé.

Panebože, dokázali sme to.

Prešli sme pekný kus cesty.

Od Atlantiku k Čiernemu moru, na bicykli.

Skoro, do riti.

Dvaja muži a jeden malý psík.

Dvaja muži a jeden pes.

Pozri.

Ak to urobíme obaja, sú to dve Y.

- Hej, chlapče! - Hej!

- Sme tu! - Sme tu!

Sme tu, kurva!

- Youri, sme tu! - Sme tu!

To je šialené miesto.

Úplne doprava!

Podobá sa na teba.

Preto som ho vybral.

Cem Karaca.

- Kde to je? - Ten kľúč, tam. Tá fotka.

To je kľúč?

Nie, musím jej zavolať.

Ale je to pri tom kľúči.

Poznávam tú fotku.

Tu je Matthias.

Áno, volám...

Prišli sme.

S mojím priateľom.

OK, 5 minút. Počkáme.

Ďakujem pekne.

Hej.

Kde si?

Ako to myslíš, dole?

Do riti.

- Kde je? - Neviem, povedal mi „dole“.

Josef!

- Otec? - Jo!

- Otec? - Je tam!

Do riti!

Čo tu, dopekla, robíš?

Prišiel som s vami stretnúť Marzi.

Ako sa máš, chlapče?

- Ako, môj strýko? - Ako sa máš, chlapče?

Do riti, kľúče!

Kurva!

- Počkaj. - Nie, nie!

Počkaj. Áno, mám kľúče.

Mám kľúče. Kurva, nevedel som.

- Nemám správny kľúč. - Čo?

Nie je to ten správny.

Do riti!

Svet na hovno.

Počkaj, zavolám tomu chlapíkovi z Airbnb.

Panebože, panebože!

Prestaň, rozplakal si ma.

Ideme za Marzi.

Prvýkrát som rád, že uvidím niekoho, koho nepoznám.

Videli sme ju na fotke. Je zlatá.

Ja cez FaceTime, s Yourim.

Keď bol v Iráne.

Je herečka.

Chlapče, bude to dobré.

Bude to dobré.

Je dobré, že si prišiel.

Je to nádherné.

Syn.

Otec.

Už ma nebaví byť blbec. Mám toho dosť!

To je pravda.

- Trochu mi to vadí, chalani. - Čo?

Budeš ním až do konca.

Tvoj starý otec a tvoj strýko.

Cítim sa ako s eskortom. Poď.

Pozri.

- Nedodáva ti to silu? - Áno, neskutočne.

- Tento život a žiadny iný. - Vidíš.

Tento život a žiadny iný.

Potom treba odviesť strýka.

Treba ho vziať domov.

- Neboj sa. - Mne sa to páči.

Nakoniec sa mi to páči.

Človek musí zostarnúť, aby to miloval.

Som trochu primladý, aby som si to užil.

Hanbíš sa, lebo myslíš na škaredé veci.

Mysli na pekné veci.

Mysli na to, že je to tvoj otec a strýko!

- Ako, chalani? - Strašne nervózny.

- Nezožerie nás. - To je isté.

Zopakujme si to.

Ako sa voláš?

Matthias.

Josef.

Po anglicky. Som Matthias.

Ahoj Marzi.

Vitajte.

Rád ťa spoznávam.

Tu som v angličtine skončil.

Rád ťa spoznávam. Chceš si dať...

Kurva, je tu.

Hej, Marzi!

Poďte. Vitajte!

Vitaj, Marzi.

Rád ťa spoznávam.

Rád ťa spoznávam.

Josef.

Brat.

Pre teba, úžasný otec.

- Ďakujem pekne. - Ďakujem.

- Toto je Philippe. - Ahoj, Marzi.

Ako sa máš?

Youri bol pre mňa naozaj viac ako len chlapec.

Zmenil mi život.

Strašne veľa sme sa spolu nasmiali.

Ako sa povie „jeho smiech bol úžasný“?

Jeho smiech.

Jeho smiech bol úžasný.

Áno, naozaj.

Mal široký úsmev,

ako jeho brat a otec.

Keď som sa ho prvýkrát spýtala

na meno,

povedal: „Som Jurij Gagarin.“

Gagarin.

Jurij Gagarin, poznáš ho? Z vesmíru.

Áno.

Hovoríme mu kozmonaut.

Áno, kozmonaut!

Chcel byť ako on.

Musím pred tým niečo povedať,

pretože pochádzam z Iránu.

Irán je...

uzavretá krajina a naša kultúra je veľmi uzavretá.

Youri mal

niečo špeciálne.

Predstavoval môj sen.

Improvizoval život.

Hovoril: „Som klaun.“

Musíte byť veľmi odvážni, aby ste sa smiali

a rozosmiali ostatných.

To je moja?

Áno, teraz je to tvoja kniha.

Ďakujem.

Ďakujem, že ste mali

tohto úžasného chlapca.

- S nami si! - S nami si!

- S nami si. - S nami si.

- Na Youriho. - Na Youriho.

Youri.

Ďakujeme, Marzi!

Dnes v noci sa mi snívalo o Yourim.

Bol krásny.

Bol mladý, mal 17 rokov.

A hovoril mi:

„Som živý, oci. Som živý.“

A ja som hovoril: „Nie, si mŕtvy.“

On hovoril: „Nie, som živý.“

A v jednom momente položil ruku na bežiaci pás,

ako sú v posilňovniach na behanie.

A jeho ruka zmizla a vrátila sa.

Ukazoval mi, že môže zmiznúť a vrátiť sa.

Zmiznúť a vrátiť sa.

Do nekonečna.

Povedal som si, že možno toto je smrť.

Je to zmena stavu.

Stále je živý.

Takže...

Radšej si myslím toto, než že z Youriho už nič nezostalo.

Že je tu, celý vtiahnutý do tej veci.

Ale že ho nevidíme, že sa nám prihovára cez ľudí, ktorých nám posiela.

Nepoznáme žiadne modlitby.

Ale môžeme niečo povedať.

Odišiel si tak rýchlo.

Žiješ už len v mojich snoch.

Topím sa v pohári

v nádeji, že ťa uvidím vrátiť sa.

Pamätám si tvoj smiech,

a píšem o ňom rýmy.

Každá spomienka bolí,

lebo každý tvoj úsmev skrýval žiaľ.

Myslel som, že ti je lepšie,

nevedel som, že je to horšie.

Bál som sa, neodvážil som sa ti to povedať.

Robíme, čo môžeme, aby sme sa držali.

Treba odvahu na to skoncovať.

Nemôžem tomu veriť, lebo som to nevidel prichádzať.

Pozdrav odo mňa babku.

Povedz jej, že moja bolesť rastie.

Bez vás to už nie je ten istý príbeh.

Ako ma láska mohla takto oklamať?

Malí sme sa bili o opierku, kým sme dospeli.

Sledujem ťa na chodbách.

Je šialené, ako ma inšpiruješ.

Porovnávame sa, napodobňujem tvoje šialenstvá.

Pozri sa.

Pozri, čo všetko si dokázal vybudovať.

A všetko, čo si mohol dosiahnuť,

keby si nechcel zomrieť.

To je len dovidenia.

Si si istý, nechceš ísť?

Nemôžem.

- O 3 mesiace v Montreuil. - Pozor.

Dávajte si veľký pozor.

Dávajte si pozor jeden na druhého.

Čau, môj Lu.

Nerozlúčil som sa s tebou. Ahoj, kamoš.

Dáva si okuliare.

Poďme.

Je to veľké.

Keby sme to išli na tandeme...

Nie!

Boli by sme v Číne.

V tejto chvíli by sme boli na konci sveta.

Dávajte na seba pozor.

Počkaj, spolu.

Tri, dva, ideme!

- S nami si! - S nami si!

S nami si!

Preložil: Bony_I

Yurijovi

Našim synom

www.opensubtitles.org