Original subtitles

S takým istiením najskôr munícia.

Do auta nestrílať.

Jenom je, jem slove, nejaká ľahká.

Ľudia!

Chytro, bežte! Otvárajte!

Pozbierajte zbrania!

Milý!

Milý, milý!

Tak aj oni umierajú!

Muti...

Otec, otec, rýchlo utekaj.

Prosím vás.

Brateho, nesmie odísť. Ja mám len jeho.

Stoj!

Ak spravíš ešte krok, dám ti za ucho.

Mútej!

... ... ... ... ...

Tak čo, dobrý?

Dobrý, zavez ho.

Zalíciť, nedýchať.

To sú sprostosti.

Vieš, čo je dôležité?

Povedal by som oné predstava.

Musíš si predstaviť, že nemieriš na hrniec, ale na Nemca. A keď si ho tam

predstavíš, určite trafíš.

Povedz mi, ale úprimne, že si si ho tam nepredstavil?

Ja to neviem. Možno keby tam stál. Jaj, keby tam stál, to už by bolo neskoro

učiť sa strieľať.

Ale to nič.

Len trpezlivosť.

Keď ti príde otec, pochválime sa.

Čo rana, to zásah. Vy viete, kam ho odviezli?

Viem aj neviem.

Viem, že do dobrých rúk tam už ho postavia na nohy. Ale kde?

To neviem.

Ale ty sa s tým netráp.

Teraz máme iné starosti.

Hovorím ti, treba si ho vedieť predstaviť.

To je posledná.

Nič sa nedá robiť, musíš vystravieť.

Často prevezuješ.

Za chvíľu budeme všetci zobliekať košele.

Boli?

Á, ja tu si pôjdem a dovediem ti živého Nemca.

Ty počuj.

Dávno som sa ťa chcel opýtať.

Je to tak?

Učil si sa za doktora?

Nehovoríš to len preto, aby si sa mohol okolo nej krútiť?

Je to pravda, štyri semestre.

A to ťa potom vyhodili?

Sám som odišiel.

To už prečo?

Ako vám to povedať?

Tak som si to rozmyslel.

Možno by som vyliečil jednu, dve malé choroby.

Ale je tu jedna veľká, ťažká.

Tá je najhoršia.

Tú treba najskôr liečiť.

To je pekné povedanie.

To by ja tak nevedel.

Veľká choroba.

Veď mi je krky vykrútime, do jednoho ich pobijeme, svinie fašistické.

Veľká choroba.

Keď už hovoríme o tej chorobe, čo to, devča, bude v poriadku? To neviem, ránu

treba dezinfikovať.

Keby bolo aspoň špiritusu.

Špiritus! Kde ho mám vziať?

To by som musel na ňom spávať.

Aj tak by ho potiahli.

Ja donesiem.

Jediny? Som otial, je to blízko. Poznám krčmára.

Sú tam Nemci.

Ideme ďalej.

Kto je?

Pošli starého, chceme sa s ním rozprávať. Tak chodte za ním.

Má tam veľa hostí.

Ježiši Kristi.

Ty dušan, nezradi nás.

Čo by na nás pošle celú kršťu?

Na to nemá dosť odvahy.

Chod z druhej strany.

Chlapi preboha, čo ste s nimi rozum potratili?

No, len sa neposer.

No, nalož tam 10 fila špiritusu. Nie 10, 12.

Aj harmanček, aspoň jeden balík.

Harmanček? Aký harmanček?

To sa preca nepije. Kto by to aj pil?

A prilož tam ani nejaké poháre.

Aspoň tri.

Chlapi, ideme ďalej. Ale čo sa plášiš?

Sú ožratí. Dnes by sme mohli v dedine robiť aj tefilírku.

Čo je?

Čo je?

Čo je?

Čo je?

Čo je? Čo je? Čo je? Čo je? Čo je?

Ten hydrý duch, dá len jeden aspliaž. Ak ho ešte aj zriedil...

Mo! Mo!

Čač!

No, prinies vody.

Vody si vypíte, koľko chcete.

Špiritu zberieme hore.

Pozri študent, povedzme...

Donesieme desať fliaš, hej?

Veliteľ ich zráta a bude na nich sedieť ako kvočka na majciach.

Bude na nich sedieť ako na jedenáctich.

A na tú dezinfekciu ich desať stačí.

Bež.

Tak nech sa ti ten pacient uzdraví.

Ty mlinárčik, až sa to všetko skončí, tak sa

strašne napijeme.

Tak veru, budeme piť.

Piť a plákať.

Aj teby sme sa mali smiať. Plákať? A to už prečo?

A vieš ty, čo napríklad?

Prídeš domov, tešíš sa na ženu a pod prínou ti druhý

spáva.

Ten už by z tej postele viac nevstal.

Odniesli by ho rovno na cintorín.

A pochovať by ho museli len tak, v gatiach.

Prečo mi to urobila?

Rád som mu šiel.

Chcel som ju vidieť.

Aj deti.

Tri dny po noci, ak myslím si, nech ma aj zabijú.

Celkov som sa stavil u našich.

Maň mi hovorí, ani to nechote.

A tiež o tej pevni, že... že sa s ňou druhý

zakrýva.

Chápi, ja si myslím, že sa zbrázním.

Potom si hovorím, máš deti.

Možno ťa budú potrebovať.

Preto hovorím, pláťať budeme.

Aj teby sme sa mali smiať.

Tak čo, veliteľ, dáš po poháriku? No, práve tebe.

A kde sú?

Šli okolo.

Tak hovor.

Kde je mlinarček?

Kde je špiritus?

Máme aj harmanček.

A špiritus ste vychrastali, čo?

Hele, ja ho z teba vytracím. Rozumieš? Vytracím! To čo chceš?

Bima! Môžeš ma aj zabiť. Možno by to bolo lepšie. Veď čo je toto za život?

Ešte raz zabijem!

Tak za takéto reči.

Náš život možno už nemá cenu.

Ani môj, ani tvoj.

Ale cenu má to, prečo sme sem prišli.

Prečo ešte žijeme.

A prečo sa toho života budeme zubami nechtami držať.

Rozumieš? Zubami nechtami.

Držať sa, dokiaľ len dýchame.

Dokiaľ vládzeme nadvihnúť zbraň.

Čo je s Mlinarčíkom?

Prepadli nás. Kde?

Pod horou.

Na chvíľu sme sa zastavili.

A pili.

Podoždi, komandier.

Náda znať sio.

No što?

Ty to užepil?

Nie.

A ktorý začal? On?

Mlynarčit, veľmi naliehal.

A kde ostal?

Pochovali sme ho.

Len tak pod sneh?

Vykopali sme jamu.

Čím?

Črepinami.

Zem je zamrznutá.

Je.

Teraz, ako vy hovoríte, ja doktor.

Ale vidím, že tu je ešte lepší doktor.

No, u nás tak hovorí, kde chodí ľuď, kde chodí doktor.

Ostrožne, ostrožne, mnoho neprinesli.

Ja som chcel ísť ďalej. Vierim, už sa to stalo.

Ale nie o tom.

Cháču hovoriť.

O mne?

Ide, ide.

Tam sedíte u Ondra.

Nalívaj toľko na ruku.

Podajte mi ruku.

Chcete si ma vziať, alebo poliať špiritusom?

To druhé.

Škoda.

Nemôžem ho ani cítiť.

Dušan, musím odísť.

Ustúpime ďalej do hora.

Ale ja nemám kam ísť.

Máš.

Teraz už máš.

Aj u našich budeš doma.

Ďakujem za všetko. Bude tak lepšie.

Šťastlivo.

Spokojno.

Po.

To sa nehovorí!

Dovidenia! Chystaj svadbu, príde veľa hostí!

Aby som nezabudol, pre každý prípad stačí odistiť.

To je Mlinarčík.

Dušan, mám strach.

Len čo som ťa poznala... Ja sa vrátim.

Kedy, Dušan?

Kedy to bude?

Po vojne.

Budem čakať.

Aj keby som mala zostarnúť. Tak si ťa vezmem starú.

Ošpatniem.

Vezmem si ťa špatnú.

Kvôli mame ťažko by sme sa ľúčili.

A zapamätaj si meno Bodický Kováč. Pôjdeš za ním pre doklady.

Keď sa tie naši budú pýtať, kde som, povede čo ďaleko.

Veľmi ďaleko.

Kto je?

Posiela ma dušan.

Bože, dobre som počula.

Dušan je tu? Nie, list vám posiela.

Dušan nám píše.

A my sme si už mysleli, že on chudák háda maň.

Poďte ďalej.

Nikdy by som nebola verila, že prejde len niekoľko dní.

A zase ťa uvidím.

Podaj mi ruku. Ticho.

Nesmieš hovoriť.

Potrebuješ pokoj.

Ostaneš s nami, už ťa neopustím.

Nikdy si ma neopustil.

Bol si vo všetkom, na čo som sa pozrela.

Mama ma zaviedla do tvojej izby.

Bol si vo všetkom, čoho som sa dotkla.

Díval si sa na mňa z fotografie.

Tam mi strašne odstávajú uši.

Ja som Dušanov otec. Ja som Mila.

Viem.

Píše o vás.

A kde je?

Čo neprišiel?

Je ďaleko.

Ďaleko.

Možno za prvým stromom.

To vám on kázal tak povedať?

Možno vám nechcel spôsobiť bolest.

Väčšiu ani nemôže.

Máme len jeho. Mysleli sme, že dokončí školu.

Viete, skoro na kolenách som ho prosil, aby ta nechodil.

Ale to má z tých jeho knižiek.

každé druhé slovo revolúcia a potom z nich iba opakuje, nie otec, ja musím, to

je moja povinnosť, povinnosť.

Ako by on niečo mohol zmeniť na svete?

V tých jeho knihách asi nepíšu, že keby sme ho

stracili,

potom by som asi Nevedel povedať, prečo ešte žijem.

Píše, že nemáš kam ísť.

Domov nemôžeš?

Ja už nemám domov.

Všetkých nás zobrali. Prečo?

Pre kníh.

Asi také, čo Dušan čital.

V týdnici sme mali tlačiareň.

Bože, čo to do ľudí vošlo?

V život si nevážia.

Len plač, búľa výsadí.

Vždy som si myslel,

Že ťa inak privítam.

Že s matkou vyjdeme von.

Že si nevestu privítame pred domom.

Dušan povie, otec to je moje dievča.

A má ťa rada.

Mám, mám, aj život by som za ňo dala.

Pravian, máte?

Spajenie telefónom.

Len čo sa niečo šuchne, ich hneď oznámiť. Rozumel si?

Úlohe som rozumel. Stráži dolinu, krydim chrbát.

Ale všetky ma zdá, že na Maroša sa zdalo, že nás odsúdili k nečinnosti.

A mňa napadla aj taká hlúpost, či to nie je skúška, žiť tak blízko pri tebe.

a predsa v odlúčení.

Udelám foto, ja?

Zerša...

Gotten tag.

Ja dělat foto.

Fräulein sprachn si Deutsch.

Ja mluvit zle slovákyš, dovolíte.

Ja udělat foto přes vás do domu.

Danke.

No chaj moment ja.

Danke. Vartens je moment.

Danke vielmals.

Entschuldigen.

Hauptmann Brixel.

Lukášova. Freutmich.

Váš dôm, sehr interessant.

Ja delat foto pro Alm, budú spomínat.

Nechci zdržovať.

Dušan, musí byť niečo, čo riadi naše kroky.

Mne asi bolo súdené dostať sa do Brickslovho albumu. Už si v ňom

nedralistuje. Mrtvý?

Dostal pri horárni.

Dobrý deň.

Môžem s vami hovoriť?

Môžete, len mám dnes veľa roboty.

Posíla ma Dušan.

Posíla ma Dušan!

Čo kričíte? Veď som vás aj prvý raz rozumel.

Ako sa má?

Škola mu ide.

Lavu má na to.

Čo chvíľa bude z neho, pán?

No, pán ma tam stáť.

Nevedela som ho stať, či odísť. A za ten čas ťa pozoroval.

To je stará líška.

Má také príslovie.

Kto robí s kladivom, musí dávať pozor na prsty.

Nehnevajte sa.

Ale viete, ako je to pri našom remesle.

Kto robí s kladivom, musí si dávať pozor na prsty.

Pozila ma.

Ja som to pochopil.

Druhé okno. Štyri razy zaklopať.

Dvanáct, dolina.

Všetko v poriadku.

Rozumiem.

Kto vtrieda?

Ja.

Tále tie stráže.

Fazulu by si nemal jesť.

Strážný musí byť ako duch.

Ty ma budeš poučať.

Na kvôli stráže nastrala vojna.

Preto som ušiel z pluku.

O tretej ťa vystriedané.

Počkaj, pôjdem s tebou.

Tam dolu pri pluku bol jeden kapitán, taký trhnutý.

Raz ma chytil fajčiť na stráži.

A odvtedy vydržal celé hodiny sedieť v kríkoch a ďaleko hľadom pozoroval, čo na

stojke robím.

V zime tam ochorel, skoro umrel. Hovoril som si, konečne bude mať pokoj, ale jeho

otca. Len čo vyzdravel, už tam dokvito.

A vieš, čo som mu robil? Bää!

Vyplazil som mu jazyk. Keď som nevedel, kde je schovaný, tak som vyplazoval

jazyk na všetky strany. Bää!

Keď niečo šuchlo, vyplazil som jazyk. A čo on?

Ale cvok jeden.

Dal ma vyšetriť, či som normálny.

Tak čo generál, nezmrzol si?

Nič.

Teraz príde ozdoba.

Človeče, ja bych tak blízo idem domov na obed. A čo ak majú tiež fazuľu?

Vždy keď tam stojím, predstavujem si karatán do 10 a dolu sa zjaví otec.

Na schvál vždy počítam pomaly.

No vidíš, Žela.

Nič sa nezmenilo, stále vyrávam štemple.

Pasier šajny.

Ale čoskoro zmením úrad.

Lekári mi odporúčajú zmenu vzduchu.

Ale ty máš protekciu.

Vzaj o ocovia mame nevieš nič.

Idem za synom.

Môžem ničo napísať?

Najskôr meno.

Samozrejme nevlastné.

Jela ponecháme, aby si sa nepomírila.

Tak jela.

Jela tichá.

Nie, Lukášová. Tak som sa už predstavila.

Miesto narodenia Stašovu. A to je kde? Na východe.

Za frontom, tam sa nedovolajú, tam si naši.

A ty utekáš pred nimi, lebo sa bojíš Rusov. A slovo komunizmus ti naháňa

strach.

Tak, jela tichá.

Lukášová. Jela Lukáč, Lukášová.

Dušan, ja som tila necela napísať, ako ťa ľúbim.

A nepláč.

12, dolina!

12, dolina!

Dolina!

Ondra drží okno.

Ja s Vojtechom... Kde je?

Na, volaj!

Dolina! Dolina!

12!

Dolina!

Dolina! Čo sa stalo? Obklúčili nás!

Nikto sa nehlási! Poď k nemu!

Daj ho na posteľ!

Vojto! Vojto! Poď sem!

Niekto sa sem plazí. Tak na čo čakáš? Vystreľ!

Trafil som ho.

Vás befel.

Granáten? Likvidiere? Vy várten.

Ene stunde.

Neviem, čo chce.

Máme čakať.

Továriši! Píšte testámen!

Máte hodinu času!

Žiť! Žiť!

Chcem žiť!

Chcem žiť!

Vojto!

Vojto, keď chceš žiť, musíš ležať.

Neboj sa, prežijeme.

Čo okláveš?

Sám tomu neveríš.

Stačí pár granátov a všetci sme na Franforce. Ešte ich nehodili.

Najprv sa musia priblížiť, nie?

Načo to všetko bolo?

Piť, piť.

Dajte mi vodu!

Musím ešte domov!

Máš dosť nábojov?

Nemrhať nadarmo.

Jeden si nechaj pre seba.

Budeme sa brániť.

Dokiaľ vládzeme.

Dokiaľ nás nezachránia.

Hodina je dlhý čas.

Možno nás už volali.

Cez prerezané drôty, čo?

Mali sme ich ťať po zemi.

Na čo nám je taký posratý telefón?

Na hovno, no!

Už si spokojný?

Strelbu možno nepočuli.

Ranu od granátu musia.

Uhni!

Piť!

Piť!

Páska sa neodvinula.

Zostaňte tu.

Prečo nič nehovoríte?

Ja nesviem... Ja nesviem umrieť.

Zavolajte našich.

Vy ma tu necháte.

Ja musím domov.

Zaholajte otca.

Volali ste ho!

Maroš!

Tak mu už povedz niečo.

Volali ste?

Volali. Telefónom.

Možno volajú pomoc.

Poznajte sa!

Pán lojtnant dáva čestné slovo!

Nič sa vám nestane!

Boza je nájsť aj so svojím lojtnantom!

Poznám ja ich čestné slovo.

Živého ma nedostanú.

Umrie?

Tu umierame všetci.

On si to alebo neuvedomuje.

Stále volá otca.

Tak mu povedť, že príde.

Že už je na ceste.

Dlho som spala?

Málo.

Nemôžem spať.

Bojím sa, že nie si pri mne.

Že sa mi to len sníva.

Jela.

Dlho som spala.

Vedi, aby ťa chúďa moje nechala spať aj týždeň.

Čo sa stalo?

Oblič sa.

Jele arbajt?

Zeršo?

Taky potrebovať takové.

Ich beštele.

Ja objednat u teba.

Pardon, bei Ihnen.

Tak máte kožu? Vybite.

Kožu? Tak sú kúžia.

Dneska je človek skôr zoženie.

Kanón. Ako kus dobrej kožy.

Hneď príde.

Nech sa páči do izby.

Ja si dovolím navštíviť.

Udelať milé prekvapenie.

Šteslivá matka, ktorá má tak milá dcera.

My máme len syna. Jela bude naša nevesta. Á, nevesta. Ja hneď myslel, že

necera. V tváři... Nič společné.

Nech sa páči do izby.

Té fotky bola len zámienka.

On sa asi potreboval vyrozprávať.

A vieš, Dušan...

V jednej chvíli mi ho bolo aj ľúto.

Rozprával nám o svojich synoch.

Mne srdce bolet.

Jednoho som stratil a o druhém neviem nic.

Aj ja, rok.

Nic neviem.

No vidíš, Jela, ty s ním cítiš, dokonca ho ľutuješ.

A on ťa doženie k smrti.

A čo som mala urobiť?

Keď som videla, že sa chceš vzdať, musela som ti v tom zabrániť.

Prečo to neskončíte?

Musíš vydržať.

Otec si ide.

Už je na ceste.

Ďakujem za fotografiu.

Školy sú zavřené.

Študenti kopujú zákopy.

Ach sa.

Aj nenotveniký arbejt.

Všichni musí pomáhať.

Nochmals vielen Dank.

Človek rád s niekým popovídať.

Ale ve válka málo času.

Vtedy sa mi to zdalo ako dobrý vtip.

Pán Hauptmann vyrába fotky do falošných legitimácií. Inak si ju nemohla získať.

A ako?

Jedine ísť do mesta.

Papiere a razítko mi dal Marošov otec.

Tak, a je to.

Teraz sa môžem prihlásiť.

Pôjde otec, jemu sa patrí.

Jela Lukášová.

Vieš, diťa moje, na pravé meno sa ťa radšej ani nepýtam.

Aby to nedaj Bože, dakedy nepoplietlo.

Tak nech už do boha niečo robia!

Čo mám ešte napísať?

Čo mám ešte napísať?

Napíš, že ich čakáme ako stará dievka chlapa.

Nepíš nič.

Slova už nemali cenu.

Hádam by ani nevysíli, čo človek v takej chvíli cíti.

Neustále sa mi vracal obraz otca.

Za každým opakoval slova, s ktorými sme sa lúčili.

Čo to vymýšľaš?

Čo ty dokážeš?

Čo zmeníš na svete?

No povedz!

Čo ty môžeš zmeniť?

V tej pivnici som si uvedomil smutnú pravdu.

Nič. Sám človek nezmení nič.

Nás tu možno pobijú, ale keď vytnú strom, ešte nepadla hora.

Prišiel si pre mňa.

Dlho ťa už čakám.

Už idem.

Tiež ti bolo tak ťažko?

Videl si ma?

A kde to ťa mal vidieť?

Stal som tam, za plotom.

Nič som nemohol urobiť.

Boli by obesili aj mňa.

Prečo nič nevravíš?

Máš bolesti?

Nie.

Už nič necítim.

Veď to poznáš.

Otec, ja viem, kto ťa udal.

Prísahal som, že ho zabijem.

Keby si mi pomohol,

pôjdeme spolu.

Zakopal som tam pištol.

Kde?

No predsa, po tú lipu, kde ja... Vojto!

To bol na rade.

Ja.

Ja som na rade.

Čo robíš?

Spláznil si sa?

Už mám to očakanie a pokrk. Ondro!

Teraz ma už nezastavíš.

Navleč mi rukavice.

To je šialenstvo!

Sám neprejdeš, traja sa, skôr ubránime.

Veď ja neodchádzam.

Ty zdvihneš ten posratý telefón a stále volaj.

Rozumieš? Stále volaj!

Keď hodím granát, začni po nich páliť.

Na každého, kto sa pohne.

Po mene!

Dolina.

Dvanáct.

Počkaj, sadni si. Niečo ti ukážem.

To sú také verše.

Písali ešte ako chlapec.

Potom ich chcel roztráť.

Tak som ich schovala.

Mame.

A ktože ma to hladká?

O, mama moja sladká.

Najlepšia mama na svete.

Poveďte, či to neviete.

To o mne napísal?

Tá mama, kde to vyhrabala?

Teraz to mi budeš posmívať.

Prečo posmívať?

Leď ja som sa ich učila na spameť.

Pest mám tvrdú ako skala, pod ňou celý svet sa váľa. Ak chcem, tak ho

zachránim, pred potopou ubránim.

Čo ty dokážeš?

Čo zmeníš na svete?

Výcvik máš?

Nie? Mária bohová, ja tu šimvelím v školskej strelnici!

Ty što? V školu chodíš?

Bude tižlo.

Vydrží toľko tot, ktorý znaje, pačemu on zde.

Iščo raz padúmaj.

Toto je rozobráný gulomet.

No tak, toto dá dohromady.

No, keď si si ho rozobral, tak si ho aj zlož.

To je ako na spoveďi, čo?

Na čo toľko rečí?

Bude ťažko, veď viem, že som neprišiel maliny zbierať.

Keď ma zabijú, zabijú, nemá kto plakať.

Ale zadarmo to nebude.

O to ide, aby to nebolo zadarmo.

Herr Leutnant, warum warten?

Vom nacht, a diese Bandite nam pomôcť. Wie soll sagen, muss helfen.

Keď chcem, tak ho zachránim, pred potopou ubránim.

Keby si vedela, popísal ešte ďaleko rúhavejšie verše, ale všetko to na

záhrade zakopala aj knihy.

Ani neviem, či ti to mám povedať.

sa dal do spolku s tými, vieš, s kým?

No veď vieš, s tými červenými.

S komunistami.

Matička, bože, ale preto som ani slovo toho by to položilo.

Až príde čas, Dušan mu to sám povie, slúbil mi.

Najlepšia mama na svete.

Povedzte, či to nevieš.

Či sa nestalo niečo s otcom, už mal by dávno doma.

Ach Bože, zostaň tu.

Máš bolesti?

Nie, už mi je dobre.

Dušan, ja som nevedela.

Nemohla tušiť, že keď to urobím, keď sa obetujem, koľko na to treba sily.

Koľko lásky.

Jena!

To sú Hauptmanove na opravu. A poslala aj konzervu. Dušim, je to káva.

Ty, Dušan, a mohlo sa to Ondrovi podariť s tým telefonom?

Nie.

Myslím, že nie.

Tak prečo to robil? Prečo sa dal zabiť? Aby sa nemusel zabiť sám.

Aby to nebolo zadarmo.

Ja?

A ja sa mám zastreliť? A začo?

Prečo? Ja chcem žiť! Dám ruky hore! Ja sa ti zabijem! Pravi ako oni!

Ale najspôr výsluchy.

Veď to poznáš.

Pomalé umieranie.

Tu je aspoň nádej.

Aká? Naši prídu!

Možno sú už na ceste.

A kedy prídu?

No kedy?

Sám tomu neveríš.

Vieš, jeľa, čo bolo najhoršie?

Mňa začali zrádzať vlastné predstavy.

A boli tak mocné, že som už skoro nevedel rozoznať, čo je pravda a čo sa

mi len zdá.

Aj ty si prišla.

Prišla si umrieť so mnou.

Sú tam dva náboje.

Kto bude prvý?

Ty?

Začal som rátať ako Maroš, keď na stráži čakal otca.

Narátam do desať a ozvie sa streľba.

Naši idú.

Zdajte sa!

Zdajte sa!

Naposledy vás vyzývam!

Herr Leutnant ručí za váš život!

Čo to hovoril?

Žena ma ručia za život.

Povedz im.

Nič im nehovor.

Maroš!

Poď sem.

Len preboha drž sa.

Ticho! Tak choď.

A žiadne hlúposti. Miera na teba, všetky správne.

A čo keď začnú z pivnice strieľať?

Tým ja rozkázať nemôžem.

My ti ručíme za život, samozrejme.

Dokiaľ chceš pomôcť.

Teraz stoj!

Kde si bol tak dlho? Od rána?

Niečo nebolo v poriadku?

Bol tam taký mladý oficier.

Prezrel, zapísal do zoznamu.

To je v poriadku.

Jeva, dvere.

Ráno tu bolo veľa Nemcov, aj gardistov.

Išli do hory.

A preto ťa tam držali?

Čakal som na hautman.

Poslal čižmi na opravu?

Na Dušana sa vypitoval.

Kde je, kedy bol doma a či nám píše.

Ale ani jeden z nich, ani on, nikto nemôže vedieť viac než to, čo sa mu

povie.

Keby každý držal hubu, tak nevedia nič.

Keď je dušan v Bratislave, tak je v Bratislave.

Maroš!

Počujete ma?

Počujem.

Čo tam máte robiť?

Trámy odházať.

Uvoľni schody. Aby sa mohli naházať granáty, čo?

Keď to neurobím, zastrelia ma.

Ale je tu váš syn!

Preboha, nerobte to!

Maroš, povedz mu, ty vieš, ide aj o teba.

Keď to odhádze, toho dierov pôjdem za ním.

Nech s nami robia, čo chcú, pôjdeme spolu.

A čo ja?

Čo tu sám spravím?

Maroš... Keď neprestane ho cez tú dieru, odstrelím.

To by si musel najskôr mňa.

To bola krutá chvíľa.

Všetky sily ma opustili.

Hádam aj tá posledná iskra nádeje.

Odrazu prišlo také neobyčajné ticho.

Počul som byť vlastné srdce.

Všetko sa končí.

Ešte ostala tá otcová otázka.

Tak čo? Čo si zmenil na svete?

Čo nič nevravíš, povedz.

Veľmi málo, skoro nič.

Veď som ti to povedal. Čo ty môžeš zmeniť?

Sám nič. Ale bola to moja povinnosť.

Čo za povinnosť? Umrieť?

To píšu v tých knihách.

Otec.

Moja smrť možno nemá zmysel, ale keby všetko začalo odnova, musel by som opäť

odísť. Toto je dlhá cesta.

Všetkých nezabijú, niektorí dvojdu na jej koniec.

Otec, idem za tebou. Maroš, ani krok.

Naspäť.

Máte pušky?

Maroše, zozbieraj všetky náboje, všetko, čo máte. Sie sind ein grandioser Esel.

Prosím?

Človek tu rozmýšľa, myslí, keby aspoň povedal, čo chce, raj soma.

Neviem, kto z nás dvoch je väčší.

Pozri, ako chodí pán Hauptmann.

Ide to s nimi z kopca.

Keď sa tak vypitoval, myslíte, že vie niečo o Dušanovi?

Nič nevedia.

Oni musia upodozrievať každého, veď mi to povedal.

Pokiaľ neurobíte chybu, musím vám dôverovať.

Akúže chybu ja môžem spraviť?

Ibať mu na tlcť do podošví dlhšie klince. Také je to.

Ty Dušan, mám pozbierať všetky náboje.

Ty si Dušan?

Mám ťa pozdraviť.

Jela mi kázala.

Kto?

Jela?

Keby si ma bol hore zastrelený, bych sa nebol dodvedel, že ťa dala pozdraviť.

Vy ste nás počuli?

Nehnevajte sa, ale my sme už nevideli nejaké iné východisko.

Netreba strácať rozvahu.

Napísala ti aj lístok, ale zalímil.

A čo písala?

To ja neviem, také veci sa nečíta, Ivan.

Poznáte ju dávnejšie?

Dávnejšie?

Bol som jej na krstinách.

S jej otcom sme spolu robili dlhé roky.

Je to dobré, dievča.

A má ťa rada.

Nemal by si ju sklamať. No, no, no, nemusíš nič skákať.

Dohovorím aj za jej rodičov.

Možno už chudáci ani nežijú.

Fräulein Jela, bitte ihre Dokumente.

Bitte. Sad note.

Aber nein.

Das ist meine Arbeit.

Ja vás preexponovat.

Fräulein Jela, vy mi to sama uľahčovať.

Sama nabíze dúkazy.

Váš solich dámachn.

Sákn si myl, kde váš snoubenec?

Dušan Niktvá?

V Bratislave.

A proč mu psať do lesa?

Psala ste to?

Nemá cenu zapírat.

Aby ste viedela, my to u vašeho listonoše polapit.

Utíkal partisan.

Nádo Bratislava.

Láska je neobozřetná.

Das ist gerade der Fehler.

A to je práve tá chyba.

Teď vás môžu všechny zavřít.

Ale ja to neudelat.

Fräulein Jalan.

Ich brauche ihre Hilfe.

Vaši pomoc.

Když odmítnout, budete sa všichni zodpovídať.

Čo mám urobiť?

Ja viedel, že vzít ohľad na staří ľudí.

Môžem sa obliecť? Natúrlich, drausný šreklych kat.

Ja posledne u vás tak dobře popovídat.

Mysleť, že ste lojálni.

Čistí lidé.

Čo sme prašiví?

Nemohla som tušiť, čo Hauptmann odo mňa chce.

Ale jedno som vedela isto, že sa už k vašim nevrátim.

Ani som sa s nimi nerozlúčila, nepodiakovala, neodprosila za ten líst.

Dušan, toto nie je čas na lásku.

Ja som ti chcela len napísať, ako ťa ľúbim.

A to slovo, to jediné slovo doviedlo toľkých do nešťastia.

Tak predsa sme spravili chybu.

Prečo to len písala?

Prečo?

Mároš, sadni si na schody.

A keď sa niečo šuchne, prejdeme na chodbu.

Už idú.

Tiež máš strach? A neviem.

Dušan, keby sa mi niečo stalo, pôjdeš k našim, povieš im jedno meno.

Si ho v poriadke.

Je nás málo.

Ty što?

Ispúgal si ho?

Ničeho, Vojtech.

Ničeho vzjebojať sa.

Na tebe to aspoň nevidieť.

Niečo vezu.

Možno proviant.

Boha.

Auto s salami.

Nech nám je zem Slovenska ľahká.

Milí, milí!

Nič.

Bohovie, na čo čakajú.

Wunderbar.

Nejste nervózni?

Sehr schwere Arbeit, čekat nás.

Moji lidé oklíčili nejaký partisán.

Mňa zakázať stříleť, Liquidieren.

Když mi zabíj dva nebo piet partisán, nic nevyřešit.

Tady stříli stromy.

Ja potrebovať, že bý partisan.

On si helpem je dabaj.

Vy muset pomáhat.

To byli takí lidé.

Takí doma čakajú ženy a deti.

Aby ich ma šluzda mit.

Chci viedzieć, koľko partisán kde být.

Čo chcete odo mňa?

Zvykane si, ale nech tvá.

Všechny znáte.

Neříkajte, že ne.

Všetkých srdečne pozdravujem.

Maroša, Ondra, Vojtecha.

Víc meno.

Třeba niekterí tam obklíčení.

Vy budete prosiť, aby sa vzdát.

Das ist alles.

Gemma.

Dušan, to sa asi ani nedá vyrozprávať, ako mi bolo.

Vidieť znova tie miesta.

Ešte cestou som sa utešovala. Horárny nikto nemôže byť. Prečo ste mali ísť

ďalej, do hôr?

Herr Leutnant Sackt. Mieli partisán.

Nicht mehr haben. Už nemít.

Ako prosím, že nemáme?

Vedne ušiel.

Tam ho máme vtáčika. Pekne v krietke.

Tak pôjdete vybrať ten fógel.

Ten vtáčka.

Vy špäti ste.

Kolik je hodin?

Pol štvrtej, prosím. Alzo.

Vzývajte dva minúty.

Rozumíte? Tři minúty. Když sa nevzdají.

Rechnem si medzi pistolem.

Stříli to vôbec.

Celý je řezavý.

Prosím, a keď sa po tých troch minútach nevzdajú, potom čo?

To ju mám.

Vierím, že nebudete musať.

Patrí k nim.

Přece ji nenechajú umřiť.

Dušan, čo je?

Hej, vy tam!

Ježiši Kriste, to je... Vidíš, milý?

Prešlo len pár dní, čo sme sa ľúčili.

Pýtala som sa, kedy ťa znova uvidím.

Ty si povedal? Po vojne.

Budem čakať, aj keby som mala zostarnúť.

Tak si ťa vezmem starú.

Hej! Vítam!

Vzdajte sa!

Čakám tri minúty!

Hovor! Povedz im, nech majú rozum!

Duša, nevzdávajte sa!

Haukna vás se vypočúvať a potom aj tak ho roztrhu! Hlasňala si sa sprostá!

Rozumieš? Keď sa nevzdajú, ja ťa budem musieť.

Bože, kde sú tí naši?

Čo nejdú?

Musíme ísť.

Zdáme sa.

Nie, zostaňte. Neblázni.

Možno im jeden bude stačiť.

Keď som videla, že sa chceš vstať, musela som ti v tom zabrániť.

Vspomenula som si na pištoľ.

Keď sa zabijem, nemusíš sa vstať.

Môžeš sa brániť, ostane vám aspoň nádej, že sa zachránite.

Rúšan.

Rúšan.

Žiadam dobre.

Poďte chlapi, ideme prať košele. Na obvezi.

Nikdy by som nebola Verila.

že prejde len niekoľko dní a zase ťa uvidím.

Podaj mi ruku. Ticho.

Netmieš hovoriť, potrebuješ pokoj.

Ostaneš s nami, už ťa neopustím.

Nikdy si ma neopustil.

Bol si vo všetkom, čoho som sa dotkal.

Mama ma zavídla do tvojej izby.

Bol si vo všetkom, na čo som sa povedala. Pozrela.

Díval si sa na mňa z fotografie. Tam je trašne odstávajúši.

Teraz spí, všetko si porozprávame.

O každom dni, každej hodine.

Tak čo študent?

Je nádej?

Dostane sa z toho?

Chcela sa zabiť.

Viem.

Ale čo som to chcel povedať?

Že tej dezinfekcie už nemám.

Neustrážil som ho.

A to som na tom špritu se spával.

Aj tak mi ho potiahli.

Tak ako, do dediny sa nedá.

Ja som jej tú ranu vypálil.

To bola jediná možnosť.

To je Harmanček.

Ten zostal.

Čo som to chcel povedať?

Bržali ste sa tam.

Všetká čest.

Ja som si o tebe myslel, že takí ľudia od knižiek, že sa sem k nám ani nehodíš.

No, ale ako hovorím, všetká čest.

Dušan, koľko to už je dní od tej horárne?

Dní?

Koľko týždňov?

A mne sa stále zdá, že sa to stalo teraz.

Pred malou chvíľkou.

Pez mám tvrdú ako skala.

Pod ňou celý svet sa váľa. Á, už zase začínaš.

Toto mal Hauptmann vo Vrecku.

Dostal pri horárni.

Dušan, ja som ti chcela len napísať, ako ťa ľúbim.

A to slovo, to jediné slovo doníslo toľkých do nešťastia. Nehovorme o tom.

Spi.