Original subtitles

Zdravas, Panna Mária.

Ježiši Kriste!

Ania?!

Ania.

Bože môj.

1. časť

Kávovar som zohnal, ale na kapsuly sa skladáme.

Dobre, dobre.

Dobre, päť, potom štyri. Koľko toho bolo?

- Takmer plná nádrž. - Aká to bola suma?

6, 50, 25... 150 zlotých.

- Zdravím, chlapi. - Ahoj.

Je tu horúco ako v pekle.

Pozrite, čo som zohnal. Originálne háčiky na šťuku.

Mietek ráno volal, aby som po to prišiel a zobral pre nás všetkých, nie?

To má 70 voltov.

Ešte viac. Tak čo, lovíme?

U mňa či u teba?

V takom počasí je hriech trčať doma. Pod holým nebom.

Čo som dlžný?

Nabudúce vyberieš ty a budeme si kvit.

Štyri delené dva. To bolo pre toho pána?

Prišiel nejaký e-mail od Julie Wigierowej.

Píše, že na jeseň sa vo Varšave sa budú konať nejaké semináre...

Z čoho?

Z profilovania.

Ty si s ňou raz riešil prípad toho obuvníka.

Vlastne krajčíra.

S ňou.

Vo Varšave sa profilovanie možno dá využiť, ale nám je načo?

Tu riešime týranie v rodinách alebo pašovanie.

A to je asi tak všetko.

Pošleme tam tohto orla.

Nie je ženatý, nechodí na ryby...

Nič ho tu nedrží.

Wlodziu,

počul si o tom prípade pumy?

- Akej pumy? - Čo má vajcia z gumy.

Vtipný ako vždy.

Nadzieja, počúvam.

Kedy?

Páni, odchádzame. Zbraň a hlavne rukavice.

Kde to je? Už vyrážame. Ahoj.

Kto?

- Všetci. - Karol, mali sme ísť na ryby!

Choď do hája.

- Áno? - Už si na ceste?

Samozrejme. Sľúbila som predsa, že prídem popoludní.

U teba nikdy nič nie je isté. Chcel som sa uistiť.

A po ceste nič nejedz, na večeru bude divina.

Dobre, ahoj.

- Pán Patejuk, pili ste niečo? - Trochu.

Vracal som sa zo služby a dal som si ako vždy. No a čo?

Keď som ju uvidel,

ako vybehla z kríkov na cestu, úplne som vytriezvel.

Úplne. Nikoho som tu nevidel.

Nikoho.

Predtým som ale počul... divoký rev. Odtiaľ.

Najprv som nepoznal, že je to dcéra Szulowicza, starého lesníka.

Bože môj, aké nešťastie. Veď starého zase raní mŕtvica.

Upokojte sa. Hovoríte, že nebohá sa volala Szulowiczová. A meno?

Veď vravím, Szulowicz bol jej otec, ona sa volala po manželovi Janonisovi.

Ania. Janonisová. Poznal som ju už od detstva.

Bože môj, aké nešťastie.

- Kde bývala? - V Augustówe.

Vydala sa za Litovčana Janonisa, toho, čo má bazár a predáva ojazdené autá.

Majú jedného chlapčeka.

Teraz z neho bude polosirota.

Nič sa nevyrovná našim litovským cepelínom, však?

Aj u svojho svokra sa dobre naješ.

- Nemôžeš sa sťažovať. - Radšej by som zjedol vlastné hovno.

Čo ti je?

Obchodom sa nedarí?

Dúfam, že sa to netýka mojej objednávky.

Priateľu, ak všetko pôjde dobre,

tak tvoje auto bude zajtra stáť u mňa na dvore.

Naozaj? Tak to už je iná reč.

Pripime si.

Idem po ďalšiu.

Nenapadá vám, čo tu mohla robiť?

Asi kilometer od cesty stojí dom lesníka Szulowicza.

Možno k nim, chúďa, išla. Ale prečo peši?

Prečo nie autom? Veď predsa mala auto.

- Aké auto? - Také červené.

Pýtam sa na model, nie na farbu.

V modeloch sa nevyznám. Celý život jazdím na bicykli.

Wlodek.

- Dobre. - Poď.

To je zatiaľ všetko. Predvoláme vás na stanicu

spísať oficiálnu svedeckú výpoveď.

- Tomek, poznáš toho Szulovicza? - Áno.

Mamin brat pracuje v lesnej správe.

Hovoril, že kedysi to bol dobrý lesník. Teraz je už na dôchodku.

Krv.

Čerstvá.

Nábojnica.

Takým kalibrom strieľajú v lese poľovníci, nie?

To áno. Ibaže v tomto čase nikto nepoľuje.

Na náhodu to nevyzerá.

Vrah by tu nechal nábojnicu?

Ak by niekto strieľal za bieleho dňa na ženu blízko cesty,

niekto by si to musel všimnúť.

Možno si aj všimol. Ideme do lesníckeho domu.

Jacek, zabezpeč to tu.

- Ahoj. - Ahoj. - Rád ťa vidím.

Naozaj si sa rozhodla?

Sama tomu nemôžem uveriť.

Pomôžem ti s vecami.

- Mami. - Ahoj, Kuba.

To je moja Julia.

Naozaj pôjdeš s nami splavovať?

Neviem.

Neviem, či tvoj dedko znesie na palube ženu.

Poďte dnu, porozprávame sa pri večeri.

Niekto je doma, autá tu stoja.

Toto pravdepodobne patrí obeti. Skontroluješ čísla?

- Počujete to? - Čo?

- Nič nepočujem. - Presne tak.

Z toho ticha mám až zimomriavky.

Dobrý deň.

Haló, polícia!

Polícia!

Bože.

- Tak čo, Kuba, chutí ti? - Chutí.

- Chceš ešte? - Nie.

Ocko, dojedol som, môžem sa ísť hrať?

Zabudol si, že u dedka platia iné pravidlá?

Nemám tu žiadny počítač, internet ani hry...

Sú aj iné zábavy.

Presne tak, u dedka je vždy čo robiť.

- Vieš, že si sa tu nikdy nenudil. - Ale ja nechcem sedieť pri stole.

A kto povedal, že tu musíš sedieť?

Dedko navaril a my upraceme. Zober si svoj tanier.

No poď, poď, poď.

Dobre.

Pomaly už pôjdem.

- Ďakujem pekne za kráľovskú večeru... - Ale no tak, Marek. Zostaň.

- Prespíš tu a pôjdeš skoro ráno. - Áno, ocko. Zostaň na noc.

Nie. Bohužiaľ, musím ísť. Ráno idem do práce.

Tak si daj ešte kávu.

Karol, vzadu v aute... Niečo som našiel.

Chlapec to dostal zblízka.

To je syn Janonisovej.

Chodil do školy s mojím Maciekom.

Rovnaká nábojnica ako v lese.

Nebehaj tu.

Świstunowa! Ako idú kšefty? Vynášajú?

- Čo? Aké kšefty? - So sračkami.

Starajte sa radšej o seba. A nestrkajte nos tam, kam nemáte,

lebo vám ho odrežú.

Múdry človek si nedoberá slušných ľudí.

Každý sa obracia, ako najlepšie vie, nie?

Obyčajné vajcia zo supermarketu natierate hovnom

a potom ich predávate na trhu ako domáce.

A ja zase predávam ojazdené autá.

Keď je zákazník, je aj biznis.

Nebuďte taká nervózna, lebo vám praskne žilka v zadku.

Keby si len autá predával, ty...

... jeden arogantný Litovčan.

Karol!

Poď rýchlo hore!

Pani Monika, prebuďte sa.

Už?

Teraz vás poutieram a potom pôjdete do sprchy.

Tak rýchlo to ubehlo...

- Zdvihnete to? - Nie, nemám mobil.

Môj pracovný deň dnes skončil.

No a rodina je kompletná.

Ona je jediná, ktorú nezastrelili.

- Divné, nie? - Divné, kurva?

U nás sa také zverstvá nestávajú.

Zavolaj manželke, nech ťa dnes večer nečaká.

- Ahoj. - Ahoj.

Jacek ešte dokončuje obhliadku domu. Zatiaľ môžeš prezrieť autá a psa.

- Akého psa? - Tam na korbe. Tiež ho zastrelili.

Dobre, vďaka.

Prokurátor príde o hodinu. Volal aj Kaldun.

Nemáme s telami hýbať až do ich príchodu.

Ešte tí nám tu chýbali.

- Doktor už skončil? - Je hore.

Táto žena je zaujímavý prípad.

Bola zaškrtená. Ale akoby to nestačilo,

niekoľkokrát ju zasiahli ostrým predmetom.

Priamo do srdca. Vidíte?

Keď jej to robili, bola ešte nažive.

Takže? Uškrtili ju až potom?

To ešte neviem, ale keď sa na to pozorne pozriem, zistím to.

Urobte mi detailné zábery a zmerajte tie rany, dobre?

Dobre.

Doktor.

- Čo je tam? - Ale nič.

Všetci boli zabití výstrelom zo zbrane.

Prosím.

Ženu z lesa zabili výstrelom do chrbta, ale nezomrela hneď.

Na tvári, rukách sú viditeľné kožné odreniny.

Bežala cez les. Ale to už viete.

Chlapec dostal ranu zblízka do hlavy, ale nič necítil.

A toho chlapíka v kuchyni zasiahli do srdca.

Bol ešte nažive, kým vykrvácal. Dajte mi cigaretu.

A čo máme hľadať? Vražednou zbraňou je nôž?

Nie, nie nôž. Skôr niečo ako sekáč na ľad.

Nie, nečakaj na mňa. Neviem, kedy sa vrátim.

Zúrim. Ten prípad mi dali pred pol hodinou.

Haló?

Haló?

To snáď nie. Nič nefunguje.

Prekliaty Augustovský prales!

- Čo nové? - Prehľadali sme temer všetky budovy,

no nič sme nenašli. Ale v takomto počasí

je to nočná mora a nie práca.

V stodole je nejaké auto, ale je zamknutá. Treba rozbiť zámok.

Tak ho niečím rozbite. Nemá zmysel sa o tom baviť.

Á, Nadzieja.

Akoby toho nebolo dosť, prokurátor dostal infarkt.

Posielajú sem nejakú ženskú.

Skvelé.

Nespíš?

Ako môžem spať počas takej búrky?

Kuba určite tiež nevie zaspať.

Možno by si mala za ním ísť.

Dobre.

Už idem.

Sľúbila si, že tie ohavnosti nebudeš ťahať so sebou domov.

Tie ohavnosti sú celý môj život.

Celý tvoj život?! Veď máš predsa dieťa, máš rodinu...

Máš ešte rodinu?

Prišiel som ti len povedať, že som rád, že si prišla.

Vyjasňuje sa. Hromy počuť čoraz z väčšej diaľky.

- Zafajčíte si? - Prestal som.

Už mám toho plné zuby.

Kde trčí tá prokurátorka? To ju máme čakať celú večnosť?

- Prosím, sem nemôžete chodiť. - Monika Pawluková, prokuratúra.

Monika Pawluková, prokuratúra. Nechajte ma prejsť.

Pusť tú pani.

- Už sme mali o vás strach. - Ako vidíte, zbytočne.

Odprevaďte ma, prosím, na miesto činu.

A čo je vám také smiešne?

Možno by ste sa mohli aspoň obuť.

Teraz sa to už hodí?

Na podpätkoch?

Cica?

Ahoj, cica.

Poď, ideme na raňajky.

No choď.

Ocko.

Ocko, robím si palacinky.

Ocko.

- Ocko. - Čo?

Čo chceš na raňajky?

Miešané vajíčka alebo palacinky?

Robím palacinky, Bola som v obchode.

- Všetko som nakúpila. - Prečo nie si v škole?

V akej škole?

Veď už druhý týždeň mám prázdniny.

- Zabudol si? - Nie, nezabudol.

- Už je po 7:00. Prečo si ma nezobudila? - Ako som to mala vedieť?

Dnes je predsa sobota.

Inka.

Prepáč, pracoval som dlho do noci. Dám si palacinky.

Dážď nám nepomohol. Ak náš vrah šiel autom,

tak po stopách pneumatík k nemu nedôjdeme.

Môžeme to urobiť tak, aby sa tu dalo pracovať?

V kuchyni sme našli pušku.

Ňou boli pravdepodobne zastrelení Szulowicz, vnuk Jacek

a Anna. Čo ukázala balistika zbrane?

Dnes budú výsledky.

- A ešte ten pes. - Čo pes?

Zastrelili ho tou istou puškou.

Lekár určí pravdepodobnú bezprostrednú príčinu smrti Ireny,

ktorá bola zavraždená iným spôsobom ako ostatní.

Škrtili ju, niekoľkokrát ju bodli ostrým predmetom,

niečím ako sekáč na ľad. Momentálne ho hľadáme.

- Ak tam vôbec ešte je. - Dúfame, že áno.

A hľadáme.

- A čo Annin manžel? - Čaká na výsluch.

No neveľmi chápe, čo sa deje.

Musím vás prerušiť. Pridelím vám na pomoc

ešte dvoch ľudí. Viac proste nemám.

Toto vyšetrovanie nesmieme zbabrať,

inak budem mať na krku všetkých svätých.

Poďte, chlapci. Nadzieja, ručíte mi hlavou

za vyšetrovanie. Všetko ostatné dáte nabok.

Tá prokurátorka, Pawluková...

Zdá sa, že je zelená ako pažítka na jar.

Musíte sa spoľahnúť sami na seba.

Do práce.

Hľadáme motív.

Nemôžeme vylúčiť lúpež. Musíme preveriť, či niečo nezmizlo.

Skontrolujte aj bankové účty členov rodiny.

Môžeme ísť spolu s Piotruśom a skontrolujeme to auto

pri lesníckom dome, od ktorého už máme kľúče.

Dobre.

Włodek, ty skontroluješ telefóny rodiny, hovory, všetko.

A zisti, či technici niečo našli v autách Szulowicza a Anny.

To je všetko.

Chápem, že ho chceš potešiť,

- ale podľa mňa je ešte nato malý. - Kuba už nie je malý.

Okrem toho sa naozaj nemáš čoho obávať.

Všetko sme dôkladne naplánovali.

Staszek Gibas privezie kajaky do Maćkowej Rudy.

Každopádne, ide s nami. Pre každý prípad.

Pamätám si, keď sme spolu splavovali.

Nikdy sa mi to nepáčilo.

Nie?

Vždy som si myslel, že sa ti to páčilo.

Tak či onak, mala by si sa s nami plaviť kvôli Kubovi.

Prišla si sem predsa preto, aby si s ním bola.

- Kuba, poď raňajkovať. - Len si odnesiem okuliare,

aby som mal všetko pripravené na zajtrajšie splavovanie.

Určite máš všetko?

Kuba, s vodou nie sú žarty.

Áno. Na vode platí železná disciplína.

Každý musí bezdpodmienečne poslúchať kapitána.

Som zaneprázdnená.

Pán komisár.

Zrejme budete vypočúvať podozrivého.

- Chcem byť pri tom. - Svedka, nie podozrivého.

Pán Andrzej Janonis, narodený 15. mája 1979 v Puńsku,

syn Romana a Terezy. Je to tak?

- Áno. - Pán Andrzej, musíme zistiť,

o koľkej išla vaša manželka k svojim rodičom

a prečo tam vôbec šla.

Boli sme pozvaní na obed.

Ja som nešiel.

Preto sme sa pohádali.

A teraz si hovorím, že...

možno keby som tam vtedy išiel s nimi, tak...

- To všetko... - "To všetko"? Čo tým myslíte?

Neviem. Ide mi z toho prasknúť hlava.

Kiež by sa nič z toho nebolo stalo.

Neviem.

Neviem.

O koľkej vaša manželka so synom odišli z domu?

Okolo jedenástej.

Anka ešte musela ísť do lekárne, aby kúpila lieky pre svojho otca.

A čo ste robili potom?

Odišiel som chvíľu po nich.

Asi pred dvanástou.

Išiel som do kancelárie.

Stretol som sa s mojím predajcom

Robertom Wielikom.

Podpísal som niekoľko faktúr.

To je všetko. A potom...

Potom som zavolal svojmu známemu.

Ako sa volá váš známy?

Sawukanis.

Matas Sawukanis.

Dali sme si spoločný obed v Sejnach.

Vypili sme trochu vodky, obaja sme mali chuť.

Vrátil som sa domov.

- O koľkej? - Neviem, nepamätám si.

Bolo to niekedy pred piatou. Neviem, mal som vypité.

- A čo bolo ďalej? - Ďalej už nič.

Vošiel som do domu, sadol som si na gauč,

zafajčil si cigaretu a zaspal od únavy. Zobudil som sa až ráno.

- No naozaj. - Fakt? - Áno.

Prezývali ma Okuliarnik.

Čože? Ako?

- Ako ťa volali? - Okuliarnik.

A prečo?

No prečo? Nosil som okuliare.

- A ty máš prezývku? - Nie, celý život mám svoje meno.

- Teraz ti nejaké vymyslím. - No? Tak daj.

Bidon.

No dobre.

Bidon, poď sa pozrieť.

Zdá sa, že nejaké fľašky.

Kondenzované mlieko a maslo.

Tak čo?

Szulowicz je zapletený do pašovania?

Szulowicz? Nie.

Ako sa vám v poslednom čase darilo v manželstve?

Dobre. Dobre.

Anka...

proste, nedávno si zmyslela,

že by sa chcela odsťahovať z Augustówa.

Nerozumel som tomu, lebo sme plánovali postaviť si tu dom.

Hádali ste sa?

Len niekedy.

Viete, ja som nechcel odísť. Mám tu autobazár

a teraz sa obchodu darí.

Vo Varšave by som musel začať znovu od nuly.

A Anka... jej to bolo úplne jedno. Vyštudovala farmáciu

a mohla pracovať v ktoromkoľvek inom meste.

To áno.

Tak prečo sa chcela presťahovať?

Neviem.

Možno chcela byť ďalej od svojho otca.

Prečo?

Viete, on je ten typ chlapa, ktorý nikdy neodpúšťa.

Bol.

Bol.

Anka vyštudovala farmáciu a...

Nebolo to podľa jeho predstáv.

Chcel, aby pokračovala v jeho šľapajách.

Neustále jej to vyčítal.

Neskôr preniesol všetky svoje nádeje na...

Na Jaceka.

Chcete sa napiť?

Ten chlap sa mi nepáči.

Musíte ho poriadne pritlačiť a nie sa s ním maznať.

Poznáte štatistiky.

V 90 percentách prípadov je vrahom manžel alebo najbližšia rodina.

Všetci boli zavraždení, iba on zostal.

Rýchlo ste ho usvedčili a vyniesli rozsudok.

Karol.

Ukázalo sa, že v kufri Janonisovho auta leží kontraband.

Čo ste to hovorili, pán komisár? Toho muža treba zatknúť.

Włodek.

Nájdi mi telefónne číslo Julie Wigierovej. Tej profilérky.

www.titulky.com