Original subtitles

Iľja Iľjič, čo buntošíš? Maminka prišla, nezobuď ju!

Maminka prišla!

- A kedy maminka vstane? - Čoskoro.

- A kedy prišla? - Neskoro, synček, už si spal.

Idem počúvať, či sa už nezobudila.

A čo si ty taký nepokojný, báťuška?

Len deň si maminku nevidel a už si z toho celý nervózny.

A prečo je tam svetlo a tu tma, ňaňa?

A už bude svetlo aj tu.

To preto, báťuška, že slnko ide naproti mesiacu a nevidí ho.

A tak sa mračí...

Iľja Iľjič... synček, čo ty tu stojíš?

Ešte zobudíš maminku.

Maminka prišla!

Maminka prišla!

RTVS uvádza ruský film

OBLOMOV

Prvá časť

Scenár: Alexandr Adabašjan, Nikita Michalkov

Réžia: Nikita Michalkov

V hlavných úlohách:

Iľja Iľjič Oblomov: Oleg Tabakov

Andrej Ivanovič Štolc: Jurij Bogatyrev

Zachar: Andrej Popov

Oľga: Jelena Solovejová

Alexejev: Avangard Leonťjev

Komentár: Anatolij Romašin

V Petrohrade, na Hrachovej ulici,

v jednom z veľkých domov, v ktorom bývalo toľko ľudí,

že by to vydalo na jedno provinčné mestečko,

ležal ráno v posteli v svojom byte Iľja Iľjič Oblomov.

Iľja Iľjič neležal z nutnosti, ako niekto chorý,

ani náhodou, ako ten, kto bol unavený,

ani z pôžitku, ako lenivec, bol to jeho normálny stav.

Oblomov, pôvodom šľachtic, postavením úradník na ministerstve,

sa usadil v Petrohrade pred 12 rokmi.

Vtedy bol ešte mladý, plný rôznych túžob,

veľa očakával od života i od seba,

pripravoval si pole pôsobnosti na svoju úlohu na ňom...

No deň šiel za dňom, rok striedal rok,

opustil službu, páperie pod nosom sa zmenilo na nepoddajnú bradu,

bruško sa zaguľatilo, vlasy začali neľútostne vypadávať,

vek sa prevalil za tridsiatku

a on sa neposunul ani o krok na žiadnom poli

a stále ešte stál na prahu svojej arény, tam, kde bol pred 10 rokmi.

Zachar!

Zachar!

No kdeže si?!

Nič nehovoríte, tak čo tu mám podaromnici stáť?!

A ty čo, máš choré nohy?

Vidíš, že milosťpán má starosti, tak počkaj.

- Nájdi ten list. - Aký list, žiadny som nevidel.

Veď poštár ho dal tebe, bol taký ušpinený.

Ako mám vedieť, kde ste ho dali, neviem.

No jasné, ty nikdy nič nevieš.

Do košíka sa pozri, alebo možno spadol za diván.

No vidíš, operadlo na diváne stále nie je opravené,

čo tak zavolať stolára nech ho opraví, veď ty si ho zlomil.

Nezlomil, samo sa zlomilo.

No jasné, ty si ho nezlomil.

- Našiel si? - Á, sú tu nejaké listy.

- To nie sú tie. - Iné tu nie sú! - Choď už, vstanem, nájdem ich sám.

Čo je to tu všade za čistotu?

Samý prach a špina! Bože môj!

- Nič nerobíš! - Ja že nič nerobím?!

Aha, je všetko pozametané, upratané, ako na svadbu.

- Tak. - Čo stále máte?

- A čo je to tam pri stole? - To hádam upracem.

Len to?

A čo prach, špina, pavučiny?

Občas vidím na stene plošticu.

- Ja mám aj blchy. - Veď je to nechutné!

A ty sa nemáš smiať, Zachar.

Máš upratovať.

U-pra-tať lepšie!

- Zachar, umývanie mám pripravené? - Dávno, čo už nevstanete?

Zas sa ozval správca domu, vraj tam treba určite zájsť, byt potrebuje.

Neopováž sa mi pripomínať ten byt! Už som ti to zakázal, a ty zase!

- Čo tak radšej zájsť k mäsiarovi? - Nejdem, už nám na dlh nedá.

- Dnes je prvého. - A koľko sme mu dlžní?

- 86 rubľov. - Zošalel si?

Veď sme mu tri mesiace neplatili, mám to zapísané.

Ako to do teba len vlezie, blbosti vyše hlavy!

Radšej by ste mali správcovi napísať, milostivý pán.

Možno by vás v byte nechal.

Dobre, tak choď k mäsiarovi. A ja porozmýšľam a napíšem.

Idem.

Iľja Iľjič mal veľké starosti.

Šlo o to, že po smrti rodičov sa stal jediným pánom 350 duší,

ktoré zdedil v jednej z vzdialených gubernií až skoro v Ázii.

Z toho statku dostal od svojho starostu nepríjemný list.

Je jasné, o akých nepríjemnostiach môže písať starosta.

Neúroda, nedoplatky, menší zisk a tak podobne.

Ešte pred pár rokmi začal Iľja Iľjič vymýšľať plán

rôznych zmien a zlepšení na svojom majetku.

Chcel dosiahnuť vylepšenie zmien podľa tohoto plánu.

Ale aby sa to urobilo akosi tak nebadane, samo od seba.

A ešte ho správca prosí o sťahovanie, byt potrebuje, syn sa žení.

Oblomov bol v ťažkej situácii. O čo sa má skôr starať?

O starostov list, o sťahovanie, o peniaze?

- Zachar! - Napísali ste ten list?

A u mäsiara si bol?

Bol, mal zavreté, niekam šiel, pôjdem ešte raz.

Á, no dobre, dobre.

Kto to zas...

- Á, to ste vy, Alexejev? - Dobrý deň.

Nechoďte ku mne! Ruku vám nepodám, idete zo zimy.

Ale ba! Aká zima, Iľja Iľjič?! Je odmäk.

Nechcel som ísť dnes k vám, ale stretol som Ovčinina, volal ma k sebe.

- Tak idem po vás, Iľja Iľjič. - A kam to?

No k Ovčininovi, poďme.

Tak sa dnes zišli Matvej Andrejevič Aľjanov,

Kazimír Albertovič Pchajlo, Vasilij Sevasťjanovič Kolymjagin.

Tak! A čo sa tam zišli, čo odo mňa potrebujú?

- No, Ovčinin vás pozýva na obed. - Na obed?

Tak si sadnite, porozmýšľame.

- No vstávajte, je čas sa obliecť. - A načo, ešte som sa neumýval.

Tak sa umyte.

Čo je s vami?

Čo?

- Stále ešte ležíte. - A čo má byť?

- Akože? Veď ste chceli ísť. - Á nie, kam mám ísť, nie!

Nikam som ísť nechcel. Ešte som vám nevravel o svojich záležitostiach.

O akých záležitostiach?

Veď prečo tak dlho nevstávam.

Kým som tu ležal, rozmýšľal som, ako sa mám vymotať z tej šlamastiky.

- O čo ide? - Mám dva problémy. Predstavte si:

Z bytu ma vyháňajú, mám sa vysťahovať, chcel som sa, ale domáci si zažartoval,

- vysťahujte sa čím skôr, povedal! - Á, tak čím skôr! - Veru.

- Sťahovať sa je veľmi otravné. - Hej. - Je s tým vždy veľa starostí.

Veci sa postrácajú, rozbijú, veľmi smutné.

A niektorí sa sťahujú radi. Sťahovanie ich teší.

Zachar!

- Zachar? - Zachar?

- Byt, to ešte ujde. - Zachar!

Len sa pozrite, čo mi z dediny píše starosta.

Zachar!

- Už tu dávno stojím. - Kde je môj list?

- Kde ho mám hľadať, čo ja viem?! - Čo som ho zjedol? Tak kde teda je?

- Á, tu je. - Vidíte, tak je to vždy. - Dobre, choď už, ideš mi na nervy.

Len sa pozrite.

„Milostivý pán, vaše blahorodie...“ tak, toto nie je dôležité...

Vravel som, prišli ste zo zimy.

„Neprší už piaty týždeň.

Také sucho si nepamätajú ani starci, oziminy...“ to nie je zaujímavé.

„Na svätého Ivana ušli traja chlapi.“

Och, bože môj...

„Tento rok naše plátno na jarmoku nebude.“

- Och, bože môj... - Tak...

„Nedoplatky sú nízke. Tento rok pošlem zisky,

báťuška náš, dobrodinec, o asi dve tisícky menej ako minulý rok.“

Rozkýchali ste sa.

Dátum tu nie je, takže sa list povaľoval u starostu od minulého roku.

Spomína tu aj deň svätého Ivana, aj sucho. Kedy sa ten spamätal! Chápete?!

Ako by sa vám to páčilo?

Akože o dve tisícky menej...

Koľkože to bude?

Koľkože som to minulý rok dostal?

- Nehovoril som vám? - Nie.

Treba sa spýtať Štolca.

Bodaj by sa čím skôr vrátil, lebo...

píše, že už príde a čert vie, kde sa túla.

Nemám napísať gubernátorovi?

A kto je u vás gubernátor?

- Napíšte gubernátorovi. - Že sucho...

- horúčava... - Naozaj, napíšte gubernátorovi.

Pestúnka! Pestúnka!

Iľjušeňka, kdeže si? Kam si sa schoval?

Iľjušečka!

- Iľjuša? - Dobré ráno, tatinko.

Na verande daj pozor.

A prosím ťa, nerob hluk.

Naša maminka spí.

Je po ceste unavená.

Iľjuška! Kam to zas bežíš?

Jaj! Iľja Iľjič, čo to robíš?

- Si ale nezbedník! - Heš! Heš!

Treba verandu opraviť.

Naozaj. Veď vidíte, celá sa kýve.

Aj keď ju stavali, aj vtedy sa kývala.

A čo keď sa kývala? Ale sa nerozpadla.

Nie nadarmo tu stojí 16 rokov bez opravy.

- Skvele ju vtedy urobil... Luka! - No, výborne ju urobil!

- To bol ale tesár! - Veru!

Zomrel. Daj mu Bože večnú slávu.

Dnes sú už rozmaznaní, tak to už neurobia.

Nie, neurobia.

A staval to Luka?

Nie! Luka nie.

- Nie, Luka to nestaval. - On to nerobil.

- Ale áno, Luka, Luka. - Veru, Luka, áno...

Vidíš?

Nesmieš, synček, nesmieš maminku budiť.

Keď to poviem jemne, celý deň nebola doma a celú noc cestovala.

Iľjuša!

Pusť ma! Čo ma stále držíš?! Pusť ma!

- Jaj! Iľjuša! - Nedobehneš, nedobehneš ma!

Prečo nepíšete?

Ja by som vám pierko zastrúhal.

- Prepáčte, tuším som zaspal. - To nič, nič to.

Alexejev bol vždy úctivý a pripravený počúvať,

rovnako zdieľať i mlčanie Oblomova,

i jeho rozprávanie či nepokoj,

i stav mysle, nech by bol akýkoľvek.

I keď bol Oblomov k nemu láskavý,

úprimne ľúbil iba jedného človeka,

veril iba jemu,

možno preto, že s ním rástol, učil sa a žil.

Bol to Andrej Ivanovič Štolc.

Štolc bol preč, no Oblomov ho očakával každú chvíľu.

Čo mlčíte, veď ste sa chceli o niečom porozprávať?

Boh s vami, radšej už choďte a ja si to najprv sám premyslím.

- A s vami až potom. - Výborne! Výborne!

Napokon, aj potom je to dobre.

Všetko je hotové, Iľja Iľjič.

Ohľadom bytu tu boli znovu, sťahovať sa budeme...

Iľja Iľjič!

Čo budeme robiť, máme sa vysťahovať.

Zakázal som ti pripomínať mi to, aký si ty jedovitý človek, Zachar.

- Nie som jedovitý. - Dobre, stúpaj.

Uprac to všetko.

Ale daj pozor, pamätám si, že tam...

ostal tam kúsok syra a šunka, večer to naservíruj.

Nie, že to sprobuješ zjesť, ako vždy,

a milosťpánovi naklameš, že nič neostalo!

- Keby ste sem nikoho nepúšťali, viac by ostalo. - Dobre, choď už.

Ech, nech by už smrť po mňa prišla.

Než by ste mi kúsok jedla vyčítali, radšej rozmýšľajte o sťahovaní.

Veď iní sa sťahujú.

Čo, čo to?!

Čo, čo? Vravím, že iní,

čo nie sú horší od nás sa sťahujú, tak aj my sa môžeme.

Tak!

Zachar.

Poď sem.

Bližšie, bližšie.

Čo si to povedal?

- To nie je pekné. - Ale Iľja Iľjič, len som vravel...

Myslíš vôbec, čo hovoríš, jedovitý človeče?

Čo som také povedal?

Povedal si, že „iní“, nie horší od nás sa sťahujú.

„Iní“, čo nie sú horší! Kam si to dopracoval?!

Teraz budem vedieť, že som pre teba rovnaký, ako „iní“!

Pomyslel si vôbec, jedovitý človeče,

pomyslel si vôbec, čo znamená „iný“?

Mám ti povedať, čo to znamená?

Chápeš vôbec, čo znamená „iný“?

Iný sa naozaj možno presťahuje do nového bytu.

Taký Ljagaev si pod pazuchu vezme pravítko, zbalí do vreckovky dve košele a ide!

Spýtaš sa ho - kam ideš, a on, že - sťahujeme sa! Tak to je ten „iný“!

A ja som podľa teba „iný“, há?

Prestaňte ma, báťuška, trápiť dojemnými slovami.

Či som ja „iný“?

Či tu pobehujem, pracujem?

Vari málo jem, som vychudnutý, či zúbožený?

Vari mi niečo chýba?

Veď ja som si za celý svoj život ani raz sám pančuchy neobliekol!

A zatiaľ, chvalabohu, žijem! Komu to hovorím?

Nestaral si sa o mňa v detstve práve ty?

Veď sám vieš, videl si, že som bol vychovaný jemne,

že som od zimy ani od hladu nikdy netrpel, núdzu som nepoznal,

na chlieb som si nezarábal, hrubou prácou som sa nezaoberal!

Ako si sa potom opovážil stavať ma na roveň s inými?

A ja som mu v svojom pláne vydelil samostatný domček, záhradku,

stanovil plat! Majordóma z neho spravil, aj svojho správcu a zástupcu!

Ako si ma po tom všetkom mohol tak trpko uraziť, svojho pána,

ktorému slúžiš celý život,

ktorého si ako dieťa na rukách nosil?!

Prestaňte už, Iľja Iľjič, milosťpán!

Prečo tak, preboha, hovoríte?

Najsvätejšia Matka Božia,

prečo ma postretlo také nešťastie?!

Nechaj ma!

Choď odtiaľto!

Dones mi kvas!

No, pekne sa napite...

- Stiahni rolety! - Tak, hneď to bude.

Poriadne ma tu zatvor.

Možno si hodinku pospím.

A zobuď ma o pol piatej.

Ľahká, príjemná strnulosť mu už prebehla po údoch,

a začala pomaly zahmlievať jeho city spánkom,

ako prvé, nesmelé mráziky zahmlievajú hladinu vôd.

Ešte chvíľku, a vedomie uletí boh vie kam, no zrazu...

sa Iľja Iľjič prebral a otvoril oči.

„Veď som sa neumyl“, zašepkal, „ako je to možné?

Ani som nič neurobil, chcel som dať na papier plán, a nedal som,

nenapísal som gubernátorovi, ani domácemu, účty som nepozrel,

a pol dňa je preč!“

Zamyslel sa: „Čo to znamená?

A ‚iný‘ by to všetko urobil?“ preblesklo mu hlavou.

Iný, iný...

Čo je to vlastne... „iný“?

Ponoril sa do porovnávania seba s „iným“.

V živote Oblomova nastala jedna z chvíľ jasného vedomia.

Vydesil sa, keď sa mu v duchu zrazu zjavila jasná a živá predstava,

aký je osud a poslanie človeka,

a keď v momente porovnal toto poslanie

a svoj vlastný život,

z tejto tajnej spovede samého pred sebou mu bolo trpko.

Neplodná ľútosť nad minulosťou, pálčivé výčitky svedomia ho zraňovali ako ihly!

„To všetko Zachar“, zašepkal.

Spomenul si na podrobnosti výstupu so Zacharom,

a jeho tvár vzplanula požiarom hanby.

„Keby to tak niekto počul“, uvažoval a trnul pri tej predstave.

Chvála bohu, že to Zachar nedokáže nikomu porozprávať.

Ani by mu neverili, chvála bohu.

Iľja Iľjič!

Iľja Iľjič?

Ten spí, ako drevo!

Iľja Iľjič!

Vstávajte. Už je pol piatej.

Iľja Iľjič...

No čo chceš?

Kázali ste sa zobudiť.

No Iľja Iľjič, no.

Splnil si príkaz, tak už choď.

Ostatné sa ťa netýka.

Nejdem! Iľja Iľjič!

Vstávajte!

- Netras ma! - Ja by som rád, ale nedá sa.

Sám by ste sa na mňa hneval. Iľja Iľjič...

- Ja sám viem... - Ty vieš drichmať!

Drichme ako klát osikový!

Načo si ty na ten svet boží prišiel?

Tak vstávaj! Vstávaj, keď ti vravím!

Čože? Čo?

Myslíš, že spím? Ja nespím, všetko počujem.

Ech ty, hlavička. Čo ležíš ako poleno?

Zle sa na teba pozerať! Len sa naňho, ľudia, pozrite! Fuj!

Vstávajte, vstávajte!

Iľja Iľjič. Len sa pozrite, čo sa okolo vás robí!

- Vstanem, keď sa mi bude chcieť. - Vstávajte, vstávajte!

Ja ťa naučím, vyrušovať pána, keď chce odpočívať!

Daj mi kvas!

- Iľja! - Andrej!

Štolc prišiel!

Zdravím ťa!

A ja som z Verchľjovky do Vavilovky sám ten vozík riadil.

Buď ticho, lebo sa ňaňka zobudí a dá ma kľačať do kúta.

Teraz všetci po obede spia.

- Poďme sa pozrieť ako spia. - Poďme, ale potichu.

Aha, čo ja dokážem.

Aj ja to viem.

- A čo tú verandu neopravia? - Kto ho vie, ani ja neviem.

- Počuj, poďme sa točiť na húpačku. - Poďme.

Štolc sa ubytoval u Oblomova.

Štolcov život bol ako vždy plný práce, návštev, spoločenského života.

A tak, ako Iľja Iľjič neprotestoval, nesťažoval sa a nehádal,

jeho priateľ ho nadchol a všade ho nasledoval.

„Treba začať nový živoť“, vravel mu Štolc, „teraz alebo nikdy!“

Štolc bol Oblomovov rovesník a mal už po tridsiatke.

Robil ako úradník, zo služby odišiel, venoval sa svojim veciam

a vďaka usilovnosti a šikovnosti sa mu darilo.

Často vravel Oblomovovi,

že normálnym poslaním človeka

je doniesť nádobu života do posledného dňa

a nevyliať zbytočne ani jedinú kvapku.

A že rovnomerný a pomaly horiaci oheň

je lepší než búrlivé požiare, nech by v nich planula sebakrásnejšia poézia.

Nech Štolc narazil v živote na hocičo,

choval sa vždy tak, ako bolo za daných okolností treba.

Ako kľúčiarka, čo vyberie zo zväzku kľúčov, ktoré jej visia na páse,

ten pravý kľúč k tým či oným dverám.

Zachar! Pomôž mu čím skôr obliecť sa!

Takže...

Teraz budeme raňajkovať...

a potom pôjdeme...

do úradu vybaviť veci, potom na obed, apropo, zoznámim ťa s milým človekom,

pozval som majiteľa zlatých dolov, toho, čo o ňom hovorili.

Potom sme pozvaní k nemu na čaj.

A ešte, určite ťa zoznámim s Oľgou Iľjinskou.

Tá má hlas, a ako spieva!

I ona sama je okúzľujúce dieťa, i keď môj úsudok je možno zaujatý.

- Mám pre ňu slabosť. - Takže aj vy mávate slabosti?

Mávam, mávam.

- Kto ide tak skoro ráno? - Ty radšej čím skôr obleč pána, ja otvorím sám.

Á, to ste vy, Alexej...

- Ivan Alexejevič. - Prepáčte. Počúvam.

Prepáčte Andrej Ivanyč, myslel som, že otvorí Zachar.

Mám Iľjovi Iľjičovi odovzdať pozvanie.

Iľja Iľjič tu nie je, odišiel ešte včera,

pracovné povinnosti, a nevráti sa tak skoro.

Chystá sa do cudziny a potom do Oblomovky.

A chvála Bohu.

Veľmi vás čakal, Andrej Ivanovič.

Skoro, vravel, príde môj priateľ Andrej Ivanovič Štolc,

a všetky veci sa urovnajú.

A môžem sa spýtať, prečo hovoríme pošepky?

- Či je v dome niekto? - Zachar, spí.

Á, prepáčte.

- Už musím do práce. - Tak zbohom.

- Zbohom. - Zbohom Alexej...

Ja som Ivan Alexejevič.

Zachar?

Ukáž, ukáž, čo to tam vlečieš, há?

Teľacinku.

Videl si?

Videl, ale Andrej Ivanovič, zľutujte sa nad milosťpánom,

- on vašu stravu nemôže. - Choď! Dones to, čo som kázal.

A strojček.

A prečo neraňajkujeme, Andrej, ja čakám.

A kto to tam prišiel?

- To boli za mnou, priniesli dáke papiere, poďme k stolu. - Poďme.

A Iľja, cítiš, ako to vonia?

Keby bolo zdravie vec, ktoré môžeš vidieť a cítiť jej vônu,

verím, že by vyzeralo presne tak.

Muselo by voňať rovnako.

Zachar.

Vezmi.

To ma naučili v Európe. Tam tomu tiež zatiaľ nikto nerozumie.

A zdalo by sa, že nie je nič jednoduchšie.

Zvieratá sú zdravšie ako my, tak jedz to, čo oni a budeš zdravý.

- No Zachar, len to ovoňaj. - Dobre, choď, choď už k sebe.

Iľja. Zhoď najprv zo seba tuk, ťarchu tela.

Potom uletí aj spánok z duše.

Vieš Andrej, mám svoje trápenie. Všetko viem, všetko chápem.

Vravel si o spánku duše.

Ja to chápem, ale zbaviť sa toho

nemám ani vôle, ani síl.

S tebou to možno dokážem, ale sám to nezvládnem.

Prepáč, prerušil som ťa. Ďakujem.

Nezabudni si podať tú žiadosť, na zajtra, nie neskôr.

- Poďme Iľja, o 5 minút vyrážame. - Hej, a čaj?

- Andrej, a čaj? - Je škodlivý.

Predáva tie akcie a ani ich nemá za tri štvrtiny, s tým, že po páde kurzu

- ich skúpil za päť osmín, chápeš? - Päť osmín čoho?

Je hodnota akcií a je ich kurz, napríklad 3/4.

- Čoho tri štvrtiny? - Ty si vôbec nič nepochopil?

Vaša Excelencia, je tu pán Štolc.

Á, že prosím.

- Som tak rád! - Pavel Petrovič!

- Zdravím vás! - Ó, milý môj, rád vás vidím, veľmi rád.

Čo naše veci?

Prepáčte, dovoľte mi predstaviť vám, môj priateľ Oblomov.

Veľmi ma teší. Andrej mi veľa rozprával o tom projekte...

- Dávno som vás nevidel, nič neviem. - Vaša Excelencia, všetko je podpísané.

- No vy ste chlapík! Energický človek. - Snažím sa, vaša Excelencia.

Iné som od vás ani nečakal.

No keď som začínal túto serióznu vec, predsa mi len niečo napadlo,

že sklo musí byť benátske, a kde ho vziať?

Chápem, Pavel Petrovič, tu je to všetko vysvetlené.

Rozumiem, že je to všetko vysvetlené, no to sklo je veľmi drahé, chápete?

- Keby ste sa obrátili na... - Netreba sa obrátiť na Gelera.

- Môže to urobiť... - Jaj, a to je čo?

„Len choď“, povedala mi Nadežda, „a usaď sa znovu v Európe.“

Iľja Iľjič?

Hotovo.

- A čo Andrej Ivanovič? - Spia, majú tam tmu.

- Choď sa pozrieť. - Hej.

- Opatrne. - Veď hej.

Ech ty, zatvor dvere!

Ber si! Daj lyžicu!

Daj lyžicu...

Nechaj, ani krok bez toho...

- Hneď podám piroh. - No dobre.

Takže nikdy?!

- Takže nikdy, Iľja? - Čo nikdy?

Počuj, Iľja.

Koho klameš?

Mňa teda nie. Seba.

Spomeň si, ako si sa tešil z čulosti,

sviežosti, nadobudnutej ľahkosti.

Kde je tvoja záha, tvoje jačmene?

Tvár už nemáš takú pokrčenú, si vyrovnaný, a to sa len pár dní nepovaľuješ bez práce

a neješ všelijaký hnus!

Ej, Iľja.

Nebodaj sa zas chceš podobať na rozdriapaný, obnosený kaftan?

Tak to aj povedz, no nežiadaj súcit!

Či chceš zajtra podať baranie stehno do postele?

Či ešte lepšie, pečené bravčové? Povaľuj sa, vyspávaj, slop, to chceš?

Počuj, Iľja,

aký je osoh z toho, že sa teraz napcháš a zvalíš sa spať s takýmto bruchom?

A zajtra sa budeš preklínať za tú slabosť.

A čím sa to napcháš, len si to predstav! Čo to tam máš?

Pýtam sa, čo to tam máš?

Polievku.

S mäsom.

No dobre.

Ale len trochu.

A posledný raz.

Teraz alebo nikdy, zapamätaj si to, Iľja.

- Odišiel. - Á, do čerta s vami!

Zachar, daj lyžicu!

- Aj tanier. - Aj tanierik.

Potom už dones aj piroh!

- A s čím ho máte? - S hríbami.

S oblomovskými!

Ako si mohli byť blízko títo ľudia,

keď kazdý ich rys, každý krok,

celá ich existencia bola krikľavým protestom proti ich životu?

Zdá sa, že je to už známa vec, že opačné krajnosti,

i keď nie sú dôvodom k sympatii, predsa jej nijako nebránia.

Pritom ich spájalo detstvo i škola, dve mocné putá,

potom i ruská dobrá, výdatná pohostinnosť,

ktorou Oblomovova rodina štedro zahŕňala nemeckého chlapca,

ďalej i postavenie silnejšieho, ktoré Štolc zaujímal u Oblomova.

Nakoniec a hlavne to bola v základe

čistá, ušľachtilá a láskavá povaha Iľju Iľjiča,

plná sympatie ku všetkému dobrému, čo sa ozývalo

na hlas jeho prostého, úprimného a večne dôverčivého srdca.

Toto je ozajstný parný kúpeľ, Iľja.

Nedá sa porovnať so žiadnym peterburgským.

A ako len vonia!

Tú vôňu si pamätám ešte z detstva.

Otec ma občas posadil vedľa seba na perovaný vozík,

dal mi opraty a kázal mi zaviezť ho do fabriky,

potom na pole, potom do mesta, potom sa pozrieť na nejakú hlinu.

Andrej, a nemôžeš zájsť teraz na ten obed bezo mňa?

Ja, ako vidíš, ešte musím...

Do mesta ťa tak vytrasie, že nemôžeš chodiť.

A tu je kúpeľ vyhriaty, vylezieš hore, vonia tu drevo, metlička...

Nie Andrej, ja naozaj...

potreboval by som pobudnúť pár dní doma,

dokončiť plán. Necítim sa dobre, bojím sa, že sa mi zas urobí jačmeň.

Čo Iľja, zachcelo sa ti na diván? Nikam ťa nepustím.

Teraz alebo nikdy, pamätáš na našu dohodu?

Poď sem, Iľja!

Aha, kde je zdravie! A žiadny jačmeň sa ti nevyhodí.

- Iľja! - Daj mi pokoj!

Nie! Myslíš, že žartujem?!

Teraz alebo nikdy!

- Pusť ma! - Teraz alebo nikdy!

Teraz alebo nikdy!

- Vravím, pusť ma! - Teraz alebo nikdy!

- Pusť! - Teraz alebo nikdy! - Pusť ma!

Pusť ma! Pusť!

Iľja, čo ti je?

Nemám to rád.

Iľja!

Teraz ma rozbolí rameno.

No Iľja...

Povedal som, nemám to rád! A ty to robíš naschvál.

- Bože, čo to vravíš? - Áno, naschvál, je mi to nepríjemné.

A ty mi to robíš. Ja nevládzem a ty ma nútiš! Som unavený, unavený, unavený!

- A z čoho? - Zo všetkého!

Z bálov, stretnutí, pitia čaju!

Z rozhovorov...

z nekonečných behačiek... o závod!

Z klebiet a ohováračiek, nepáči sa mi váš petrohradský život.

- A aký sa ti páči? - Nie taký ako tu.

Ale? A čo sa ti na ňom hlavne nepáči?

Všetko!

Nikto nemá jasný a pokojný pohľad,

jeden sa trápi, že je odsúdený chodiť každý deň do úradu,

a druhý smutne vzdychá, ze to šťastie nemá.

To je životný ideál a cieľ.

Takže...

je lepšie venovať sa kšeftom, alebo sedieť v čakárňach?

- To chceš? - Nechcem.

Práve tak, ako nechcem ten váš spoločenský život.

Vojdeš do sály a kocháš sa, ako symetricky sú hostia usadení.

Ako ticho a hlbokomyseľne sedia - pri kartách.

Len čo je pravda, krásny životný cieľ.

Skvelý príklad pátravého ducha! Veď sú to mŕtvoly!

Či nespia po celý život, sediac pri kartách?

O čo som horší od nich, keď ležím doma

a neotravujem si mozog kartovými trojkami a dolníkmi?

Schádzajú sa, navzájom sa hostia,

ale dobrota ani srdečnosť, ani vzájomná náklonnosť v tom nie je.

Čo je to za život? Nestojím o taký.

Čo sa tu naučím?

A ty Iľja?

Koho a čo môžeš naučiť ty?

- Ja? - Áno, ty, ty!

A ja sa nikoho nič učiť nechystám!

A nikoho ani neskúšam.

Ako ten žltý pán v okuliaroch.

Tvoj majiteľ zlatých dolov sa na mňa vrhol, či som čítal reč akéhosi poslanca

a vytreštil na mňa oči, keď som mu povedal, že noviny nečítam.

Potom začal na mňa dorážať, čo si vraj myslím,

prečo francúzsky vyslanec odcestoval z Ríma?

Tam Mehmed Ali poslal loď do Carihradu,

tu zas poslali oddiel vojska na Východ.

Tak teda, ten žltý pán, ako si ho ráčil nazvať,

vyštudoval dve univerzity.

A za ten čas, čo ti tvoj starosta rovno pod nosom tvoju Oblomovku

zruinoval,

si tento pán desať takých Oblomoviek nahonobil.

A ešte si ich 20 nahonobí.

A to všetko svojou usilovnosťou, múdrosťou a oduševnením.

O šiestej ráno je už na nohách,

v lete či v zime robí každý deň očistné cvičenia,

víno vôbec nepije,

ovláda šesť jazykov, veľa vie, všetkých pozná.

Jeho život je podriadený cieľu - práci.

Nespraví jednu zbytočnú vec, jeden zbytočný krok, nepovie zbytočné slovo.

Je zdravý, bohatý

a v šesťdesiatke vyzerá mladší ako ty.

A načo, Andrej?

V šesťdesiatke treba vyzerať na šesťdesiat a nie na 35.

Správne, no potom ani v tridsaťpäťke netreba vyzerať na päťdesiat ako ty.

Ach, Andrej!

Tak prežije tvoj zlatofabrikant ešte 100 rokov,

nahonobí si ešte 100 Oblomoviek, a načo?

Všetci myslia len na to, ako sa stravovať, čo je škodlivé, čo zdravé,

u akého lekára sa majú liečiť, do akých kúpeľov chodiť.

Všetci rozmýšľajú len o tom, ako majú žiť.

A načo?

O tom nikto nechce rozmýšľať.

Aký je tvoj život, potrebuje ťa v ňom niekto?

Ach, Iľja!

Povaľovať sa celé dni na diváne

a kritizovať tých, čo niečo robia nie je ťažké.

A nebolo by miesto kritizovania iných lepšie pozrieť sa na seba?

Možno nie je na vine svet, ani spoločnosť, čo sa ti nehodí,

ale ty sám si na vine,

že ťa nepotrebujú.

- Hanbím sa, Andrej. - Čo? Ale Iľja!

Nesmej sa, Andrej.

Niekedy sa hrozne hanbím.

Až mi je do plaču.

Ležíš, prehadzuješ sa z boka na bok a pýtaš sa sám seba:

Prečo som vlastne taký?

A odpovedať nevieš.

Raz som sa ráno zobudil,

za oknom mi rastie strom.

Rástol tam už asi 500 rokov, možno viac.

Možno zažil aj Tatárov.

Prežije ešte tisíc rokov a možno aj dvetisíc.

Listy sa na ňom každý rok menia. Koľko ich na ňom za tie roky vyrástlo,

zožltlo a opadlo.

A koľko ich ešte vyrastie a opadne.

Veď každý list, kým rastie,

žije rovnaký život ako strom s jeho koreňmi,

jeho konármi.

Asi ich vníma a oni ho potrebujú.

To znamená, že osud toho listu sa naplní v ďalších...

rokoch.

Bol aj v tých predošlých.

A presne tak aj my, nech sme ktokoľvek,

keď už žijem, tak to má zmysel... nejaký.

Keď som na to pomyslel,

potešil som sa, dokonca som sa rozplakal.

Keď sa spýtaš prečo, vysvetliť to neviem.

A potom som si raz listoval

v starej učebnici botaniky

a vyčítal som tam, že stromy tak dlho nežijú, hádam len sekvoje.

Tak som sa zahanbil, že si vôbec nič nepamätám, čo som sa učil.

V hlave mám akoby... archív,

mŕtve záležitosti, čísla, obdobia, náboženstvá...

Nič s ničím nesúvisí...

Ako knižnica, plná nesúrodých dielov, ani jedno dielo úplné.

Botaniku som zabudol

a ktovie prečo si pamätám, že Selekt I

v roku 306 pred našim letopočtom

zvíťazil nad akýmsi Čindrigubtom.

No vieš, Iľja,

si šťastný človek.

Iný, nech vyštuduje aj tri univerzity,

túži po nových znalostiach.

A ty takéto trápenie nepoznáš.

Vzdycháš, že si ešte všetko nezabudol.

Štolc bol iba napoly Nemec, po otcovi.

Matka bola Ruska zo schudobnelého šľachtického rodu.

Bol pravoslávneho vierovyznania, jeho materský jazyk bola ruština.

Od ôsmych rokov sedával s otcom nad zemepisnou mapou,

rátal negramotné účty roľníkov, mestských ľudí a robotníkov,

a otec mu celkom po nemecky dával ako tovarišovi v továrni 10 rubľov

mesačný plat a prinútil ho podpísať ich príjem v knihe.

Andrejova matka sa trápila.

Nepáčila sa jej tá pracovná praktická výchova,

no keďže bola od prírody človek plachý a tichý, mužovi neodporovala.

Ivan Bogdanovič Štolc

nevedel svojmu synovi vytýčiť inú dráhu okrem tej, ktorú prešiel sám.

Pamätal si, že keď vyštudoval,

poslal ho otec z domu,

to znamená, že musí poslat preč i svojho syna keď doštuduje.

V Nemecku je to zvykom.

Matka už vtedy nebola na svete, takže oplakať rozlúčku so synom už nemal kto.

V deň jeho odchodu sa zišla len hŕstka susedov

pozrieť sa, ako správca posiela syna do cudzích krajov.

Ivan Bogdanovič dal synovi 150 rubľov v asignáciách.

K sedlu mal priviazané dve torby.

V jednej mal plášť z voskovaného plátna, hrubé čižmy s cvokovanými podrážkami

a veci, ktoré si vzal na naliehanie otca.

V druhej bol pôvabný frak z jemného súkna,

tucet jemných košieľ, a topánky, objednané v Moskve

na pamiatku matkiných ponaučení.

Cesta do Moskvy ťa vyjde 40 rubľov.

Odtiaľ do Petrohradu 75, ostane ti ešte dosť.

A ďalej rob, ako myslíš. Vzdelanie máš dobré.

Kariéru máš pred sebou.

Môžeš íst do štátnej služby, obchodovať,

či hádam aj písať. Neviem, čo si vyberieš.

K čomu cítiš viac náklonnosti.

Dobre.

A ak budeš s múdrosťou v koncoch,

zájdi k Rheingoldovi, on ti poradí.

Je to môj priateľ, prišli sme spolu zo Saska.

Má v Petrohrade trojposchodový dom.

Dám ti jeho adresu.

Netreba, nedávaj.

Pôjdem za ním až keď budem mať sám trojposchodový dom,

zatiaľ sa bez neho zaobídem.

- No... - No...

Hotovo?

Hotovo!

Také šteňa a ani slzu nevyroní!

No to je teda!

A ten starý pohan, ten je tiež dobrý!

Vyhodil ho z domu ako mača!

Stoj, stoj, Andrej!

No! Máš povolený popruh, treba ho pritiahnuť.

Dôjdem do Šamšovky, urobím to. Nemôžem strácať čas.

Musím tam prísť za svetla.

No.

Tak zbohom.

Synček môj, Andrejko!

Počkaj, sirôtka moja!

Nech sa aspoň rozlúčime ako sa patrí!

Andrej Ivanovič, kamže tak...

Poď, krásavec môj, nech ťa aspoň pokrižujem!

Zlato moje, slniečko ty naše!

Andrejko, synček,

krásavec môj,

daj, nech ťa pokrižujem!

A vieš, rozprávam sa s ňou oveľa radšej, ako s inými.

- Žiadna strojenosť, koketovanie, žiadna lož. - O kom to hovoríš?

- O Oľge Iľjinskej, rozprával som ti o nej. - Á, áno, áno...

Veď uvidíš sám, Iľja. Oľga je pôvabné stvorenie.

Darmo sa usmievaš. Kochám sa ňou celkom nezištne, ako dieťaťom, vážne.

Veľmi skoro ostala bez rodičov, teraz žije s tetou.

A ako len spieva, Iľja, ako spieva!

Veľmi si želám, aby si sa zapáčil Oľge i jej tetke.

Kým budem v Anglicku, zanechávam ťa Iľjinským, aby tu na teba dozreli,

nenechali ťa vysedávať doma a vyspávať po obede!

Áno, áno, len sa nesmej.

A o mesiac sa stretneme v Paríži. Počuj, a pas máš?

Mám ho už dávno, aj šiltovku som si už kúpil.

A už sme tu.

Iľja, tak kde si?

No, poď sa zoznámiť. Panstvo, dovoľte, aby som vám predstavil,

môj priateľ, Iľja Iľjič Oblomov.

- Oľga, veľmi ma teší. - Iľja Iľjič.

- To nič, nič sa nestalo. - Nič si z toho nerobte.

Prosím ťa, pozbieraj to.

Už nemôžem!

Tak čo, Kaťa?

Tak... Bože môj!

To je teda!

Iľja, čo to robíš?

Počkaj, kam ideš?

Idem preč, Andrej!

Veď čo to je, čo som pre nich? Veď je to mučenie!

- Čo som im všetkým na smiech?! - Čo to hovoríš, Iľja? Počkaj!

Kde mám čiapku? A Oľga Sergejevna?

Na nikoho iného sa tak nedíva, to si nedovolí.

A ja som miernejší, tak...

- Kde mám čiapku? - Iľja! - Kde mám čiapku?!

Nevedel som, čo mám robiť, rozumieš, nech sa pod zem prepadnem!

Ale choď Iľja, veď sa nič nestalo, no a čo, rozbil si omáčnik...

Ale prečo som ho rozbil?! Lebo som nevedel, čo mám robiť!

Všetci sa na mňa dívali ako na bohviečo, usmievali sa...

- Tu aj skúsený stratí hlavu, nieto ja! - Iľja, no čo si...

Mimochodom, Andrej, odkiaľ vedia, že som tretí deň zaspal v opere?

Upozorňujem ťa, ak si ma sem doviedol aby sa mi vysmievali, to je sprosté! Sprosté!

- Tak prestaň Iľja, čo nerozumieš žartu? - Pekné žarty!

Keby šlo len o toho baróna či tetku, no ide aj o Oľgu Sergejevnu!

Oľga Sergejevna je mladá dáma!

A ty... si v jej prítomnosti... aj že som mal košeľu naruby!

Aj že som si obliekol rôzne pančuchy, na každú nohu inú!

Daj pozor!

- Opatrne, Andrej! - Ale no tak! - Nehnevám sa na teba! - Tak poďme.

Všetkým poviem, že zbožňuješ hudbu a poprosím ju, aby ti zaspievala.

Čo si to o mne vymýšľaš?!

- Vôbec hudbu nezbožňujem! - Ale ba?

Predstavujem ťa ako slušného človeka a ty chceš všetkých sklamať!

- Tak poďme, poďme, poďme... - Neprajem si ju počuť!

Čo keď spieva mizerne?

Klamať neviem, ani skladať komplimenty, tak sa budem cítiť trápne!

Ako s tým omáčnikom, však?

- To je zlomyselnosť! - Nie, to nie je zlomyselnosť.

Je to len malá pomsta za to, že si nechcete vypočuť ako spievam.

Predsa si nechcete vypočuť, ako spievam?

Nie, to chce on.

A vy?

Si ty ale grobian, Iľja.

To je z toho, keď človek stále trčí doma a okrem chalátu...

Andrej!

No dobre, Andrej Ivanyč, tak zaspievam vám.

Vrelá vďaka.

Drahá Oľga...

Vážení, Oľga Sergejevna nám teraz zaspieva!

Celý ďalší týždeň boli skoro neustále spolu.

Oľga sa s nimi cítila ako s nikým iným, ľahko a prosto.

Štolca poznala dávno, volala ho priateľ, mala ho rada,

lebo ju vždy rozosmial a staral sa, aby sa nenudila,

ale trochu sa ho aj bála.

Štolc sa ňou kochal nezištne, vnímal ju len ako rozkošné dieťa.

Všetko bolo také pekné, keď sa vsetci traja tak prirodzene zblížili,

keď sa Oľga a Oblomov tak prirodzene zoznámili.

Oblomov bol menej komplikovaný a láskavejší ako Štolc,

hoci ju nevedel tak rozosmiať či na pohľad pobaviť,

tak ľahko odpúšťal posmešky.

Naviac sa Štolc chystal odísť do cudziny a zveril jej Oblomova.

Vymysleli podrobný plán, ako odnaučí Oblomova spať po obede,

prinúti ho prečítať knihy, ktoré jej Štolc nechal,

napísať listy na dedinu, vychystá ho na cestu do cudziny,

skrátka ho Štolc vôbec nespozná, až sa vráti.

Všetko šlo výborne.

Je čas rozlúčiť sa.

- Iľja, kam ideš? - Hneď som späť!

Oľga Sergejevna, dozrite na Iľju, pamätajte na našu dohodu.

Vráťte ho do života!

Andrej Ivanovič, už som všetko vymyslela.

Každý deň ho prinútim čítať noviny a porozprávať mi, čo je nového.

Potom dokončí plán o usporiadaní statku.

On bude žiť a konať.

Koľko slávy zožne lekár, ktorý zachráni beznádejne chorého, však?

On nie je beznádejne chorý, Oľga Sergejevna,

no liečba tej choroby, ktorú ja volám oblomovština,

si od doktora žiada trpezlivosť a dobrotu, verím, že ich máte dosť.

Naviac vám Iľju zverujem len na mesiac

a o mesiac ho čakám v Paríži.

- Jaj! - Aha!

Jaj, Iľja Iľjič, to je čo?

Tam si už taký nezaješ! Oblomovský piroh s hríbami.

- Jaj, aký piroh! - Dal som ho pripraviť zámerne.

Je horúci!

- Vezmi ten piroh. - Andrej Ivanyč, už je čas.

Andrej Ivanyč, nestihnete to na stanicu za svetla!

Andrej Ivanyč!

- Dovidenia, Oľga Sergejevna. - Dovidenia, Andrej Ivanovyč.

Dovidenia.

Veľa šťastia, Zachar!

- Poďme! - No hybaj!

Štolc odišiel do Anglicka, keď mu Oblomov sľúbil, že príde za ním do Paríža.

Oblomov mal do svojho odchodu poslať plán stavby do Oblomovky,

dať výpoveď z bytu,

čítať noviny a knihy podľa pokynov Oľgy Sergejevny.

Bezo mňa viac pirohy nejedzte!

Iľja! Čakám ťa v Paríži!

Ale Oblomov neodišiel ani o mesiac,

ani o poldruha, ani o dva mesiace...

Druhá časť

Oblomov si prenajal letnú vilu vedľa Iľjinských a býva tam.

Teraz vstáva o siedmej, číta, knihy kamsi odnáša,

v tvári nevyzerá unavený, ospalý ani znudený,

dokonca zrumenel, oči sa mu rozjasnili,

zjavila sa mu v nich niečo ako odvaha, či prinajmenšom sebaistota.

S Oľgou bol od rána do večera,

číta si s ňou, posiela jej kvety,

člnkujú sa po rieke, prechádzajú po lese.

Často ostávajú celkom osamote.

Niekedy im spoločnosť robí Oľgina teta, Mária Michajlovna

s barónom von Langwagenom, svojím starým priateľom.

Zlé jazyky tvrdili, že medzi tetkou a barónom bolo niečo viac.

Spomínali akýsi ich spoločný výlet do cudziny,

no navonok nebolo v ich vzťahoch vidieť ani náznaku osobnej sympatie.

Na príchod Oblomova do ich domu sa teta dívala,

či lepšie povedané nedívala vôbec nijako.

Mal po tridsiatke, nebude predsa Oľge rozprávať nezmysly či dávať akési knihy.

Inak sa na to díval barón,

ale svoj názor nahlas nevyslovil.

Monsieur Oblomov, nedostali ste list od Andreja Ivanyča?

- Dostal. - A čo vám píše?

- Volal ma do Paríža, teraz ma volá do Ríma. - A čo vy?

Pôjdem len čo sa vychystám.

Už vás dávno čaká.

Keď mu budete písať, určite ho od nás pozdravujte.

- Iľja Iľjič. - Áno?

- Čakám na vás. - Prepáčte prosím.

Dobré ráno.

No, ako sa vám darí?

Všetko, čo som sľúbil, som splnil.

Na čo som neprišiel sám,

vypísal som si z kníh, na pamiatku.

Obdobie renesancie.

Aká je tá lieska neznesiteľná.

O čo by to tu bolo krajšie, keby tu ten krík nebol, však, Iľja Iľjič?

Prepáčte, prerušila som vás. Pokračujte, zaujíma ma to.

Renesanciu v Taliansku delíme na tri obdobia:

trecento, quattrocento a cinquecento.

Obdobie trecenta je známe...

dielami takých majstrov ako Giotto či Uccello.

Ďalej sa čoraz jasnejšie objavujú znaky rôznych škôl: milánskej,

školy v Mantove, či Veracruz.

Monsieur Oblomov! Monsieur Oblomov!

- Áno? - Spadol vám nejaký papierik.

Á, ďakujem vám.

Prestali ste ma počúvať, tak som už mlčal.

- Objavili sa... - Stále myslím na tú liesku.

Myslím, že keby maliar maľoval krajinku,

ten krík by na obraz nedal.

- A podľa mňa sa tam hodí. - Barón, podajte mi ruku, už musíme ísť.

Veď som vám to nedočítal.

- Á, tak to dočítajte bezo mňa. - Čakáme vás na obed. - Ďakujem.

Dívajte sa na krajinu a čítajte o maliarstve.

A na obed vás určite čakáme, ako vždy, počujete?

Budem vás tu čakať o druhej.

Maman, počkajte ma, prosím.

Kam sa tak ponáhľate?

- Jaj, hrozný krík, všetko tu kazí! - A ja myslím, že sa sem veľmi hodí.

Tak sa už nehádajte, barón!

Saňka, pozri čo milosťpán vystrája!

Ach Andrej, Andrej.

Že Švajčiarsko!

Vy ma nevidíte?

Jaj! Alexejev!

Drahý môj, nezbadal som vás, vítam vás, holúbok!

Iľja Iľjič, už vás tu čakám dve hodiny, boli ste na prechádzke?

Bol.

Keby ste vedeli, aký som teraz zaneprázdnený, Alexejev!

Andrej sa hnevá, do Švajčiarska ma volá a nadáva mi.

No môžem teraz ísť?

Dá sa to?

Ach, Alexejev, aká je len rozkošná!

Ani Andrej to nevie.

Aká je vrúcna, prirodzená! Aká je v nej sila!

Koľko je v nej jemnosti, porozumenia!

- To je... - O kom to hovoríte? - Dokonca aj keď preháňa...

Aj keď hovorí o niečom sarkasticky, Srší z nej taká grácia, taká múdrosť,

že ťa to proste celého ovládne!

To hovoríte o milostivej slečne Iľjinskej?

Čože?

- To je pravda. - Vy poznáte Oľgu?

Nie! Ale tak ste to hovorili...

Bože môj! To je zázrak!

Ale čo už.

Alexejev, a prečo by ste nemohli pobudnúť u mňa, no nie?

Letný dom nemáte. A v meste je horúco.

- Je rozhodnuté! - Iľja Iľjič! - Zachar!

- Počkajte! - Hneď priprav izbu pre Ivana Alexejeviča!

Počkajte! Iľja Iľjič! Radšej vás budem počúvať.

S Oľgou sa mali stretnúť v besiedke, aby šli na prechádzku.

Ale akosi meškala.

Nevedel sa dočkať, ako jej ukáže krajinku už bez kríku,

ktorý jej tak vadil. No jej stále nebolo.

Čakal. Radosť, ktorá ho napĺňala, sa kamsi vytrácala.

Príroda žila aktívnym životom.

Naokolo kypela skrytá, drobná práca

a zdalo sa, že všetko spočíva v majestátnom pokoji.

A zatiaľ sa v tráve všetko hýbalo, liezlo, pobehovalo...

Tam sa rozbehli mravce na rôzne strany,

tak usilovne a v zhone,

zrážajú sa a znovu sa náhlivo rozbehnú!

Tu čmeliak bzučí okolo kvietka a vlezie do jeho kališteka.

Tam zas vtáčik kdesi v húštine opakovane trilkuje,

možno, že volá druhého...

Tráva mocne vonia...

Ozýva sa v nej neutíchajúci praskot.

„Čo všetko sa tu deje“, pomyslel si Oblomov,

keď sa započúval do jemného šelestu prírody.

Na pohľad je tu také ticho a pokoj.

Aké sú v lete dlhé dni.

V zime je o tomto čase už hlboká noc.

Áno.

Na Vianoce je už o piatej tma.

A to si Mária Petrovna na Vianoce zmyslela sánkovať sa?

Podľa mňa na Vianoce.

Hej, na Vianoce.

Vtedy si aj Luka Savič rozbil čelo.

No tak! No tak, no tak!

Luka Savič, tak povedz, ako si si to...

A čo mám rozprávať? Veď to si Alexej Naumovič všetko vymyslel!

- Nie! - Nič také sa nestalo.

A čo čielko, čo to máš na čele?

Čo tá jazvička?

Čo sa mi smejete?

To všetko Vaska, zbojník,

podstrčil mi staré sánky, tie sa rozpadli a tak som si to...

Spinkaj, môj maličký.

No môj, poď, poď môj zlatý,

pekne ťa uložím.

Tak, tak, poď pekne.

Tak, moje zlato, pôjdeme, tak...

Ideme, zlato moje, uložím ťa do postieľky.

- Dajte mi ho, milosťpani. - Netreba.

- Len dajte, milosťpani. - Sama ho uložím.

Sladký môj, môj chlapček, zlato moje...

Radosť moja, ideme, uložím ťa.

Tak, môj zlatý...

Teraz ťa pekne prikryjem. Tak, daj mi rúčku sem.

Nechoď preč.

Nepôjdem, som tu s tebou.

- A zima bude? - Bude.

Ja nespím.

Keď Oblomov uvidel mať, ktorá dávno umrela,

zachvel sa aj vo sne od radosti,

od vrelej lásky k nej.

V spánku sa mu spod mihalníc vykotúľali dve teplé slzy

a zmeraveli.

Iľja Iľjič?

Iľja Iľjič!

Iľja Iľjič, prepáčte, ale nemôžete nespať aspoň päť minúť?

Jaj, Oľga... prepáčte, ja...

Zdá sa, že som vlastne vôbec nespal, presnejšie, videl som všetko hneď vedľa.

Oblomov chcel povedať Oľge to, čo videl, ale nedokázal to.

Z ničoho nič zívol.

Aby som nebol chorý, kázal mi môj doktor niekam odcestovať. A ja nemôžem.

Aj Andrejovi som to hovoril.

Viete, niekedy cítim, že som akoby malá časť čohosi veľkého,

ako list na konári. Je to také pokojné, šťastné.

Neviem to vysvetliť, ale akoby som občas počul,

ako miazga steká po kmeni, ako občas strom zašumí,

rozkýva sa a ja tiež spolu s ním.

No nič to nie je.

Cítiš, že korene sú silné a hlboko.

Odtrhneš sa a schytí ťa vietor.

Kam spadneš?

Čo z teba bude?

Čo je vám?

Niekedy sa na mňa dívate

ako moja pestúnka Kuzmynična.

Oľga!

- Oľga Sergejevna! - A čo keď zrazu zomriem?

Čo je to za nápad?

A keď prechladnem? Prídete sem a mňa niet.

Prídete k nám a tam tiež...

Káťa vyjde s plačom a šepká: „Je chorá, zomiera.“

Doktor pokýva hlavou. Čo potom urobíte?

Zbláznim sa! Alebo sa zastrelím.

A vy sa uzdravíte.

Bože, aké sme my deti. Aké sme len deti.

Oľga! Oľga Sergejevna!

Oľga! Oľga!

Oľga Sergejevna!

Oľga!

Oľga! Dávno som vám chcel povedať, že...

- Čo? - Nie, nič. - Tak čo? - Nič.

- Nie, na niečo ste mysleli. - Nie! - Hovorte! - To je hlúposť!

- No, hovorte! - Nie, netreba!

Treba. Prosím vás!

- No? Možno ste ma prestali milovať? - Čo to hovoríš?

- Tak čo, hovor! - Ľúbiš Andreja?

- Áno, pravdaže, je to môj priateľ. Ale to si povedať nechcel. - Oľga!

- No? No? Hovor! - Si mladá.

- Nevieš, aké je to nebezpečné. - Nech! No?

- Oľga, je to hrozná cesta! - Nech!

- No?! - Nemôžeme sa stretávať osamote.

Odíďte.

Odíďte, odíďte...

Odíďte.

Iľja Iľjič!

Nepôjdem tou cestou.

Lebo na tej ceste sa vždy rozídu.

A ja sa s vami rozísť nechcem.

Ja vás milujem.

- Pozrel! - No a čo?

Je v poriadku!

Miško, poď domov.

Pri dverách stojí taká truhlica, tak ju dones.

- Už bežím, viem, kde je. - Len neber tú veľkú, je tam aj malá.

- Ja viem. - Á, Iľja Iľjič.

Asi ste sa prišli rozlúčiť.

- Je to od vás veľmi milé. - Vy odchádzate?

Veru hej. Želám vám, aby ste tu príjemne strávili čas.

A tiež vám želám veľa zdaru na poli vedy.

- Viete, veľmi rád som sa... - Prestaňte, prosím vás.

Ako sa vraví, vďaka za pohostinnosť, nespomínajte na mňa v zlom.

Radi sme vás privítali.

A prepáčte, že to dopadlo tak nepríjemne.

Verte mi...

Úprimne ma to mrzí.

Verím, že vás to úprimne mrzí.

Veru hej. Áno.

- A prečo ste... - Čo?!

Teraz sa dlho neuvidíme.

Áno, hej, dlho sa neuvidíme.

Tak zbohom.

A kde je Oľga?

Oľga? Je v parku.

- Ja vlastne neviem. - Ona vám nič nepovedala?

- Čo mi nepovedala? - Akože? - Nie, nič mi nepovedala.

Barón požiadal Oľgu o ruku.

Ona ho rozhodne odmietla a preto odišiel.

Myslela som, že šla za vami a všetko vám povedala. Kaťa?

Kaťa!

- Kaťa! - Už bežím, milosťpani.

On ju požiadal o ruku?

To ako? On Oľgu?

Á, stojte!

Zastavte!

Stojte!

Zastavte!

Stojte!

Stojte!

Stoj! Rozkazujem vám, zastavte!

Niktoš!

- Iľja Iľjič! - Ten starec.

- Čo je vám, Iľja Iľjič? - No dobre!

Ako sa opovážil?!

Ako si dovolil čo len v myšlienkach ju vidieť svojou?! Oľga!

- Oľga! - Čo, čo sa stalo?! - Barón!

Barón, ten starý sukničkár, ten plešatý seladón!

To neviniatko, požiadal Oľgu o ruku!

Pre Boha! A čo ona na to?

Pravdaže ho odmietla, ale ako si dovolil uraziť ju myšlienkou,

že s ňou bude stáť pred oltárom

a držať v svojej stareckej dlani jej pršteky!

Bože, bože, takže on si predstavoval, že bude jeho?!

Ako si to dovolil?!

- Iľja Iľjič! - Zmizni!

Vy viete, Alexejev, vravel som vám. Okolo nej vrie život, je tak mladá!

Všetko okolo nej musí byť mladé a nádherné!

- Choď už preč! - Hneď.

Prečo si robíte starosti, Iľja Iľjič! Netreba sa tak znepokojovať,

veď baróna odmietla, bola s ním, a potom, sám ste povedali,

že ona vás ľúbi.

- Čo ste sa tak rozčúlili? - Bože môj, veď ona ma ľúbi!

Ľúbi ma, Alexejev.

Sama povedala, že ľúbi.

No vidíte. A chvála Bohu.

Vstávajte, Alexejev, vstávajte! Všetko som pochopil, Alexejev.

- Čo sa stalo, Iľja Iľjič? - Vravel som vám, že ma ľúbi.

Ale mýlil som sa. Aj ona sa mýlila. Oľga ma nelúbi, neľúbi!

Nesmie ma ľúbiť, je to omyl, proste omyl.

- Postavte to. - Čo to vravíte, Iľja Iľjič?

- Veď je to nešťastie, ak je to pravda. - Pravda, Alexejev. Horká, ale pravda.

Pozrite, v čom som lepší od toho baróna, no, čo mlčíte?

- Nikdy som ho nevidel. - Správne. Takých ako ja nemilujú!

Proste nemilujú.

A potom, keby som ju mohol očariť svojou silou ducha,

alebo svojou krásou, ale takto som čo? Oblomov, nič viac.

Štolc!

Štolc - to je iný prípad! To je sila ducha,

schopnosť ovládať osudy iných.

Aké je to jednoduché. Ona ho miluje, sama mi to povedala.

Pravda, povedala, že ho ľúbi ako priateľa, ale...

my dvaja vieme, že je to lož, nevedomá lož.

Priateľstvo medzi ženou a mužom byť nemôže, jasné?!

No aj tak.

Ak nie Andrej, Oblomov tiež nie, ale taký ako Andrej.

Proste bola pripravená prijať lásku

a ja som sa tam náhodou vyskytol omylom. A príde iný, ten pravý

a ona z toho omylu vytriezvie.

Bože môj, čo robím, čo robím, čo to robím?!

Ak to všetko chápem a beriem si cudzie, potom som zlodej. Dosť!

Dosť.

Zobudiť Zachara a odísť odtiaľto, kým som nezletel do tej priepasti.

- A nestiahol ju so sebou. Tak. - A čo ona?

Kto, ona?

Oľga Sergejevna. Keď odídete...

- Ráno vstane... - No?

- Vyberie sa k vám. - No?

- Povedia jej - odišiel. - No a?

Čo si pomyslí?

Máte pravdu.

Vyjasniť si to musíme.

- Iľja Iľjič. - Napíšem jej list.

- Nebojíte sa, Iľja Iľjič? - Nie!

Sadnem si tu potichúčky.

Nie, to nie. Choďte, choďte s Bohom.

- Ďakujem vám. - Prosím. - Musím to napísať sám. - Dobre.

Bude Vám divné, Oľga Sergejevna, keď k Vám miesto mňa príde tento list.

Prečítajte ho do konca a zistíte, že inak som sa zachovať nemohol.

Zaľúbili sme sa do seba tak náhle, tak rýchlo, akoby sme zrazu ochoreli.

Preto som sa nevedel spamätať skôr, iba dnes v noci som pochopil,

kam sa rútim a rozhodol som sa zastaviť.

Vravel som Vám, že Vás ľúbim, rovnako ste mi odpovedali. Počujete nesúzvuk

čo v tom znie, nepočujete to? Začujete to neskôr, keď už budeme v priepasti.

Pozrite na mňa, vžite sa do môjho bytia, môžete ma milovať,

milujete ma vôbec? „Milujem“, povedali ste mi včera.

„Nie“, odpovedám rozhodne.

Vaše úprimné „ľúbim“ nie je pravá láska.

Je to len mimovoľná potreba milovať.

Na samom začiatku som Vám mal jednoznačne povedať:

„Mýlili ste sa, pred Vami nie je ten, na ktorého ste čakali, o kom ste snívali.“

Vyčkajte, on príde, potom sa spamätáte a budete sa hanbiť za svoj omyl.

A mne Vaša hanba spôsobí bolesť.

To som Vám mal povedať,

keby som bol od prírody bystrejší a smelší duchom,

keby som bol nakoniec úprimnejší.

Vravím to na rozlúčku, ako sa lúčime s dobrým priateľom,

keď ho púšťame na ďalekú cestu.

Zbohom, môj anjel, odleťte čím skôr,

ako odlieta vyľakané vtáča z konára, kam si omylom sadlo,

tak ľahko, veselo a bodro ako ono, z konára, na ktorý ste náhodou sadli.

- Oľga... - Odíďte! Načo ste tu?

Máte pravdu.

Všetko sa môže stať.

Objaví sa človek,

do ktorého sa dokážem zaľúbiť.

Ale vy to nebudete.

- Nie. - Ako to? - Nie!

Nie!

Ako to?

- Takže mám pravdu? Písal som to preto, lebo mi záleží na vašom šťastí. - Nie!

Vy ste mi moje tiché šťastie závideli a ponáhľali ste sa ho zničiť!

Veď ja sa pre vaše šťastie obetujem!

Veď vo mne všetko plače! Prečo by som to všetko robil?

Prečo?

Preto, prečo ste sa teraz skryli v kríkoch!

Aby ste videli, či budem plakať, a ako budem plakať!

No ak by ste chceli to, čo píšete vo vašom liste,

už by ste dávno odišli bez toho, aby ste ma videli a trápili ma!

To je nápad!

Oblomova to zarazilo, lebo zrazu pochopil, že je to pravda.

Nie, vy ste neľutovali mňa, ľutovali ste seba, svoju pýchu, samoľúbosť!

Včera ste potrebovali moje milujem, dnes moje slzy!

Zajtra budete chcieť vidieť ako umieram, vaša láska si odo mňa stále žiada obete,

potrebuje potravu, ak ju nenakŕmite, začne sa topiť, umierať.

Ste zlý!

Iľja Iľjič?

Iľja Iľjič?

Jaj, mamička moja!

Iľja Iľjič!

Iľja Iľjič?

Iľja Iľjič!

Čo tu robíte?

Oľga!

Musím vám to povedať.

To, čo si povedala je všetko pravda, ale nevedel som to.

Písal som ten list...

a tešil som sa.

Áno, vychutnával som si to,

mal som toho plnú hlavu a srdce, žil som!

Zdalo sa mi, že sa trápim, a v skutočnosti som sa tešil, tešil...

Zo svojej novej situácie,

zo svojho strádania, cigary...

Bože môj, Oľga.

Prepáč mi, pre Boha!

Túžil som po tej rozlúčke, tak sa mi to zdalo.

Ale nevydržím to.

Nezvládnem to.

Bojím sa.

To je búrka, neboj sa, som s tebou.

Bojím sa aj s tebou, srdce mi zviera.

Vidíš?

- Vidíš, priateľ môj, niekto je v tme. - Ale ba.

- Nikto tu nie je. - Rýchlo mi niečím zakry oči.

- To je ono. - Oľga... - Pevnejšie.

Tak, áno tak.

To sú nervy, ako sa ti trasú prsty.

Oľga, máš horúčku, poďme domov.

Dobre.

Oľga.

Zľutuj sa nado mnou.

Oľga.

Trasú sa mi kolená.

Ochoriem.

Začína búrka.

Dimitrij!

Zatvor dvere, začína búrka.

Hneď, milosťpani.

Oľga, choď si ľahnúť, už je neskoro.

Hneď pôjdem.

Kaťa!

Kaťa!

- Kaťa! - Áno, milosťpani.

Zatvor okná, začína búrka.

Hneď, milosťpani.

Iľja Iľjič!

Čo je s vami? Iľja Iľjič, prečo nie ste doma?

So Zacharom sme prehľadali celý park.

To je teda búrka!

Priniesol som deku.

Prikryte sa.

Prikryte sa a pôjdeme sem vedľa.

- Zámerne som vzal veľký dáždnik. - Ďakujem.

Vy teraz choďte a ja tu ešte niečo mám.

Pre Boha! Ako to?

Ukradol som šálku.

- Nemám tu s vami počkať? - Nie, len choďte.

Choďte.

Alexejev...

Ak sa ožením a navždy odídem do Oblomovky,

poďte s nami.

- Tak nemám s vami posedieť? - Nie, len choďte.

Choďte, choďte.

Zobudil si sa, chlapček môj.

- Nie sú naše očká zakalené? - Nie.

- Nebolí ťa niečo, Iľjuška? - Nie.

Pomodlíme sa, opakuj po mne, Iľjuška.

Vladyka Boží, Otče všemohúci, zmiluj sa nad nami, Bože, v tvojej milosti

a v tvojej štedrosti, ochráň nás, Pane, od zlého...

Kaťa...

- Dobrý deň. - Iľja Iľjič?

Čo tu robíte?

Kaťa...

Povedz mi, milosťpani spí?

Veď je pol šiestej!

Dobre.

Kaťa, chceš peniažtek?

- Bože môj, Iľja Iľjič. - Len ber, ber.

Milosťpani!

- Čo tu robíte, blázonko? - Dobré ránko.

Hádam ste celú noc presedeli na daždi, bože môj?

Oľga, a vy ste spali?

A vám je ľúto, že som spala, zlý človeče?

Nie, len sa mi zdalo, že som sa celú noc s tebou rozprával.

Milý môj...

V noci bola búrka. V záhrade bolo vlhko, nepríjemne.

Po cestičkách tiekli potoky, sedel som v besiedke, vyjsť som nemohol.

A teraz slniečko všetko vysušilo.

Ale vody ostalo. Neveľa.

A odkiaľ máš moju šálku? To je darček od tety.

Raz... dva...

tri... štyri...

- Oľga! - ...päť... šesť...

Á, ešte je len šesť hodín? Ihneď choďte spať.

A vy čo, Iľja Iľjič?

Celú noc ste nespali?

Hneď si ľahnem.

A bude to dobre. Ozajstný milosťpán!

Múdra hlava, krásavec...

a presne ako zbojník, po nociach sa kdesi túla,

doma nespí, na daždi mokne.

Prestaň Zachar. Zobuď ma o druhej.

Ak niekto príde od Iľjinských, povedz, že...

milosťpán bude čakať milosťpani presne...

o tretej v parku.

- Len to nepopleť. - Akože. Jasné.

- Nepopleť to, rozumieš? - Veď áno.

Zachar!

Zachar!

- Zobudili ste sa. - Koľko je hodín?

Päť.

Ach ty balvan, čo si ma nezobudil, veď som ti kázal!

Len to skúste, zobudiť vás!

V noci chodíte bohvie kde. A potom spíte ako zabitý a ešte nadávate.

Á, ty zloduch!

Veď mňa čakala slečinka o tretej v parku!

- Nečakala. - Ako to? - A tak. Bola tu komorná.

Povedala, že im prišli hostia a slečinka o tretej nemôže.

- Tak sa oblečiete? - Akí hostia? - A čože ja viem.

A viac nič?

Ešte chceli vrátiť šálku, čo ste priniesli. Vraveli, že je to darček.

Overil som to, naša nie je, tak som im ju dal.

- Tak oblečiete sa? - Dobre, choď von.

Budete spať. No veď, nemáte tam čo robiť, je mokro.

Kde tam?

Slečinka s hosťami pije čaj.

Kázali prísť na štvrtú, tam, ako sa to, do záhrady tuším.

- Vari do parku? - Hej, do parku, do parku.

- Čo si nič nepovedal, ty darebák?! - Nepýtali ste sa.

- A teraz už je šesť hodín. - Obliekať sa?

- André nádherne hrá „Ranné zore“. - Áno, pane, veľmi vás prosím.

Milosťpane.

Pozrite sa, pane.

Priniesli od susedov mačiatko.

A pýtali sa...

- ...či ho nechcete. - Zachar? - Čo si ráčite želať?

- Možno sa presťahujem do mesta. - Ako do mesta? Nemáte byt.

- No, na Vyborgskú stranu. - A čože to už bude?

Sťahovať sa z jednej letnej vily na druhú, čo je tam zaujímavé?

- Nebodaj vlci? - Tu je to nepohodlné.

Kam sa to zas chcete sťahovať?! Bože môj!

Aj sem nás to celkom zmohlo.

Radšej mi povedzte, jaj...

...kam mám strčiť tie vaše nové kufre, ktoré Andrej Ivanyč

v zime kázal kúpiť.

- Predať ich, či ako? - Čo si sa ty zbláznil?

Čoskoro pocestujem do cudziny.

- Do cudziny? - A čo, pôjdem a hotovo.

Čo sa tak čuduješ? Pocestujem a bodka.

Už mám aj pas hotový.

Ten je hotový od zimy.

Na druhý deň prišla dvakrát Kaťa.

Odovzdala od slečny pozvanie na obed, ktorý usporiadali na počesť hostí.

A po zotmení ich pozývali na veľký ohňostroj.

Mali ho robiť Pierre s Michelom.

Ale Oblomov tam nešiel.

Po Zacharovi odkázal, že trochu prechladol.

Potreboval si dať vývar z byliniek a ostať doma.

Porozprávajte niečo, Ivan Alexejevič.

Všetko sme už prebrali, Iľja Iľjič.

- Niet o čom rozprávať. - Akože niet?

Veď ste boli v meste, stretli ste sa s ľuďmi.

Nemáte nič nového?

Veď aj čítate.

Áno, občas si niečo prečítam.

Aj iní čítajú, rozprávajú sa a ja počúvam.

Práve dnes syn Alexeja Spiridonoviča, študent, čítal nahlas.

- A čo to čítal? - O Angličanoch.

Že kamsi doviezli nejaké pušky a pušný prach.

Alexej Spiridonovič povedal, že bude vojna.

A kam to doviezli?

Do Španielska či do Indie, nepamätám si.

Ale vyslanec bol veľmi nespokojný.

Aký vyslanec?

Zabudol som.

A čo je ešte v politike nového?

Píšu, že zemeguľa sa stále ochladzuje.

- Čoskoro celkom zamrzne, celá. - Tak, a to je vari politika?

Dimitrij Alexejič sa najprv zmienil o politike, potom čítal všetko doradu

a nepovedal, kedy skončila. Ja viem, že potom už

- začala literatúra. - Iľja Iľjič,

zháňa vás komorná od Iľjinských.

Žiadal som ťa predsa, aby si vravel, že som chorý.

Veď som jej aj povedal, ale ona vás stále chce, vraj nejaká vážna vec.

Vravím jej, náš milosťpán nemáva vážne veci.

Stúpaj!

Povedz, že hneď prídem.

- Dobrý deň, Iľja Iľjič. - Kaťa, čo potrebuješ?

- Slečna je tu, kázala vás zavolať. - Oľga Sergejevna je tu? - Áno.

- Naozaj, Kaťa?! - Áno.

- Zachar! - Rýchlo!

- Iľja Iľjič, mám pre vás správu. - Oľga, preboha, kde ste sa tu vzali?

Mohli by nás tu vidieť.

Naschvál som ušla od hostí.

Musím vám oznámiť jednu vec. Zajtra príde váš priateľ!

- Andrej! - Áno, dnes som od neho dostala list.

A ešte...

čo vaše hrdlo? Á...

Nie...

Tak vy ste vôbec neboli chorý? Klamár!

- Nie, vážne... - Ech, vy! - Nie, už to prešlo.

- Iľja Iľjič, no teda! - Oľga! - Nie, tak zajtra.

Oľga, počkajte!

Oľga!

Zajtra!

Ach Andrej.

Som taký rád, že si tu!

A prečo si neprišiel za mnou?

Čakal som ťa.

Na listy si mi neodpovedal.

Čím si tu bol taký zaneprázdnený?

Tak choď, chystaj sa. Poďme sa povoziť na bričke!

Ale švihom! Oľga čaká.

Ako? Oľga Sergejevna je tu?

Hneď som tu. Zachar!

Zachar!

- Á, zdravím ťa, Zachar! - Vítam vás, Andrej Ivanovič!

Choď rýchlo, obleč milosťpána.

Počkaj! Na, tu máš.

Tu máš šatky na krk, ak sa ti nebudú páčiť, dáš ich kmotre,

tu máš pre ňu prášok proti plošticiam, francúzsky. No choď.

- Zachar! - Veď idem.

Počuj Iľja, prečo si mi nepísal?

Myslel som, že si šiel na dedinu, preto som najprv zašiel k Iľjinským.

Vravia mi - Oblomov je na letnom dome, je chorý.

- Á, aj vy ste tu. - Vítam vás, Andrej Ivanovič.

- Prepáčte, nezbadal som vás. - Dobrý deň. - Dobrý, Alexej...

- Ivan Alexejevič. - Prepáčte, Ivan Alexejevič.

A to je pre vás.

To je prívesok z Anglicka.

- Ďakujem, Andrej Ivanovič. - Máte hodinky?

Nie, hodinky nemám.

Ale teraz si ich určite kúpim.

- Pekné. - Jemná práca.

Andrej!

- Som hotový. - Výborne.

- Andrej Ivanovič asi bude bývať u vás. - Áno.

Vravím, Andrej Ivanovič bude bývať tu, tak sa presťahujem do mesta.

- To je pre teba, z Mexika, pravá koža. - Ďakujem.

Ivan Alexejevič, potom, potom sa porozprávame. Andrej, ideme.

Podržte to, prosím. Vďaka.

Á, zdravím vás, klamárik!

Andrej Ivanyč, on opäť ležal.

Neznesiteľný človek.

Len čo som sa venovala hosťom, už zase ležal

a ešte sa robil, že je chorý.

No, čo ste neprišli? Cnelo sa mi za vami.

- Prepáčte mi to, Oľga Sergejevna. - Dívam sa, ako ste opekneli, Oľga Sergejevna.

Na dači.

Myslím, že vám veľmi pristanú modré stužky.

Nabudúce vám ich určite priveziem. Však Iľja,

- ako nám Oľga Sergejevna rozkvitla. - Oblomova sa nepýtajte a komplimenty

na mňa od neho nečakajte. Pamatáte sa na naše prvé stretnutie?

Ledva ste ho vtedy presvedčili, aby si vypočul môj spev.

Ste ku mne nespravodlivá.

Najprv som naozaj odmietal, kým som nepočul, ako spievate.

Oľga Sergejevna, buďte rada, že aspoň nezaspal pri vašej „Costa dive“.

Bože môj, naozaj už prešli celé štyri mesiace?

Veru hej. Prešli len štyri mesiace.

A zdá sa, ako je to už dávno.

- Andrej Ivanovič. - Áno? - Môžem si k vám sadnúť a kočírovať? - Čo?

- Len ráčte. - Nebojíte sa?

Nie je to strašnejšie, ako sedieť v noci v cudzej záhrade.

Či rozbiť na návšteve omáčnik!

- Bože, vy si aj to pamätáte? - Áno! - No!

- A môžeme rýchlejšie? - No! Hybaj!

No! Poďme!

- Oľga Sergejevna, zaspievajte! - Áno, Oľga Sergejevna, zaspievajte!

Dobre, ale spievajme všetci spolu, tri, štyri.

Á, nie, nie, prečo tak nahlas, Andrej Ivanovič?

A už sme prišli. Nikita, tu sme!

- Hop! Oľga Sergejevna. - Oľga Sergejevna! - Opatrne.

Ako je tu príjemne. Andrej Ivanyč.

- Áno? - Môžem ukázať, čo ste priviezli?

- Pravdaže. - Hej?

Zachar! Miťka, rýchlo sem!

Bože môj! Ako sa to dievčatko zmenilo!

Ako vyrástla, vyvinula sa.

- Andrej... - Čo?

- Ty vieš, že ja... - Viem.

Čo?

Všetko.

- Všetko? - Áno. - Čo všetko?

Aj o vašich hodinkách,

aj o prechádzkach,

aj o tom kríku,

aj o liste,

- aj o šálke, aj o... - Tak.

Bože môj! Ako inak.

Iľja Iľjič, pozrite, čo priviezol Andrej Ivanyč z cudziny!

Poď sem, Iľja.

Kaťa! Máša!

A ideme!

Poďte sa pozrieť, ako sa Andrej Ivanovič vozí!

Čoskoro bude celý svet cestovať na takýchto mašinkách.

Ani ovos, ani podkovy, ani kočiš!

- Nič nepotrebuješ! - Andrej Ivanovič...

- Andrej Ivanyč, môžem teraz ja? - Teraz skús ty, Iľja! - Iľja Iľjič!

No tak! Nebojte sa!

Nie Iľja, vidím, že zase spíš? Ja ti pokoj nedám.

Je to také ľahké, no poďme, poďme.

- Čo ti je, Iľja? - Ja nepôjdem. - Iľja!

No čo ti je, preboha? Niečoho si sa zľakol?

- Je to také ľahké, ja ťa prosím. - Ja nepôjdem!

Nakoniec, veď je to hlúpe. Všetci ťa prosia...

- Aj ja ťa prosím, sprav to pre mňa, Iľja. - Ja nepôjdem!

Pomôžem ti.

Je to také veselé a príjemné.

Ja nepôjdem!

Ej, Iľja!

Boh s ním, Oľga Sergejevna! Povozíme sa sami.

Iľja Iľjič, pozrite, ani ja sa nebojím!

Andrej Ivanyč, preboha, pomalšie!

Andrej Ivanyč, ja spadnem, spadnem!

- Andrej! - Chyť nás!

Iľja Iľjič, dobehnite nás!

Andrej!

Oľga Sergejevna!

Andrej!

Počkajte!

Andrej!

Oľga Sergejevna!

Počkajte ma!

Iľja Iľjič, držte ma!

Tak čo, stačí?

Na druhý deň sa Iľja Iľjič presťahoval na Vyborgskú stranu.

Oľga mu písala, raz dokonca prišla,

ale vídali sa stále zriedkavejšie, až sa ich vzťahy celkom prerušili.

V ďalšom roku sa Oľga vydala za Štolca.

Oblomov žil teraz trvale na Vyborgskej strane

v dome vdovy Agafie Matvejevny Pšenicinovej.

Venoval sa jej deťom, obedoval, spal,

stále sníval o ceste na dedinu.

Štolc bol niekoľkokrát uňho, prehováral ho, aby začal nový život,

cestoval do cudziny či do Oblomovky, ale potom sa stiahol.

Čoskoro sa Agafia Matvejevna stala ženou Iľju Iľjiča.

Narodil sa im chlapec, ktorého na počesť Štolca pomenovali Andrej.

Iľja Iľjič nerobil rozdiely medzi svojím synom

a deťmi Agafie Matvejevny z prvého manželstva.

Keď pozoroval svoj život a vmýšľal sa doňho,

dospel k presvedčeniu, že ideál jeho života sa splnil.

Hoci bez poézie, bez toho žiarenia, ktoré mu kedysi zdobilo predstavy

panského, veľkorysého a bezstarostného behu života v rodnej dedinke.

O sedem rokov zomrel Oblomov na mŕtvicu.

Zachar sa dal na pijatiku, žil v biede a stále chodil na hrob milosťpánovi.

Štolc ho volal k sebe na dedinu.

No Zachar nešiel.

Malého Andreja Oblomova

si Štolcovci vzali k sebe do výchovy a mali ho za člena rodiny.

Agafia Matvejevna ostala sama.

Po strate Iľju Iľjiča už od života nič nečakala a nemala ani kam ísť.

Ožila len keď sa videla s Andrejkom.

No vídala sa s ním zriedka, len keď Štolcovci bývali v meste

alebo si prenajali letný dom neďaleko od mesta.

Ivan Alexejevič!

Ivan Alexejevič,

pripravte mi liek, prosím vás, je tam na parapete.

Hneď, Oľga Sergejevna. Už ho nesiem.

- Nech sa páči. - Ďakujem.

Pestúnka vraví, že Olinka v noci kašľala.

Nepošleme zajtra po doktora?

Dnes som jej dala vypiť teplého a nepustím ju kúpať sa, uvidíme.

Zahrajte niečo, Ivan Alexejevič.

Veď ja to neviem, Oľga Sergejevna.

Zabudla som, prepáčte.

A prečo si neodpovedala na list svojej priateľke Soničke?

A ja som čakal, skoro som zmeškal poštu.

To už je tretí jej list, na ktorý si neodpovedala.

Chcem na ňu čím skôr zabudnúť.

- A to prečo? - Tak.

Andrej Iľjič! Andrej Iľjič!

Andrej Iľjič!

Andrej Iľjič, pribehli chlapci z dediny a vravia, že ide vaša mamka.

- Bežte ju rýchlo privítať. - Maminka prišla!

Maminka!

Maminka prišla!

Maminka prišla!

Maminka!

Pozdravuje ťa Reinhold. Stretol som ho v banke.

Vieš, že výborne vyzerá? Celkom sa zotavil.

Rád spomínal na náš výlet.

Pýtal sa na teba a deti, volal nás na návštevu.

Sľúbil som, že do týždňa k nemu prídeme.

A cestou domov si spomenul, že by sme mali byť na otvorení výstavy...

Maminka prišla!

Maminka!

Prišla!

Maminka!

Maminka prišla!

Maminka prišla!

Maminka prišla!

Preklad a úprava titulkov: Milan Bezák

Produkcia: Ružena Zindlerová

Dramaturgia: Monika Mikušová, Andrej Válek

Vyrobil RTVS 2015